Keď prežívaš hlbokú bolesť z osamelosti, je pochopiteľné, že tvoje myšlienky smerujú k človeku, ktorý ťa vedel čo i len na chvíľu tej samoty zbaviť. Pod povrchom každej modlitby a chvály cítiš obrovskú prázdnotu. Pri nej sa všetko zdá byť zbytočné a srdce túži len po jedinom – byť s človekom, ktorý vedel tú hrôzu rozptýliť. Avšak musíš byť ochotný prežiť tú clivotu, prázdnotu v sebe, a nie hľadať človeka, ktorý ju vie dočasne odstrániť.
Nie je ľahké zostať vo vlastnej osamelosti. Bojuješ s pokušením pestovať si svoju bolesť alebo uniknúť do sveta fantázie a snívať o ľuďoch, ktorí ťa z nej vytrhnú. Keď si však vieš priznať samotu na bezpečnom mieste, dávaš bolesť k dispozícii Božiemu uzdraveniu.
Boh nechce tvoju osamelosť; Boh sa ťa chce dotknúť a natrvalo naplniť tvoju najhlbšiu túžbu. Je dôležité nabrať odvahu neunikať pred bolesťou, nechať ju tam, kde je. Musíš byť pánom svojej prázdnoty a veriť, že tam nezostane naveky. Teraz prežívaná bolesť ťa má spojiť s jadrom bytia; s miestom, ktoré najväčšmi potrebuje uzdravenie. Človek, ktorý vedel to miesto zasiahnuť, odhalil ti tvoju vzácnu perlu.
Je pochopiteľné, že všetko, čo si už urobil, práve robíš alebo ešte len urobíš zdá sa byť v porovnaní s perlou úplne bezvýznamné. Tou perlou je skúsenosť, že ťa niekto dokonale miluje. Keď cítiš hlbokú samotu, si ochotný kvôli uzdraveniu všetkého sa vzdať. Tú bolesť však nemôže uzdraviť ani jedna ľudská bytosť. Avšak Boh ti pošle ľudí, aby ti sprostredkovali jeho uzdravenie. Ich prostredníctvom budeš môcť spoznať hlboký pocit uspokojenia, po ktorom túžiš a ktorý dáva zmysel všetkému, čo konáš.
Naber odvahu pretrpieť svoju bolesť a dôveruj v to, čo ti Boh prisľúbil.

Henri J. M. Nouwen – Vnútorný hlas lásky