„Deti, máte niečo na jedenie? … Spustite sieť z pravej strany lode...“ (Jn 21, 5-6).
Keď Ježiš zastihne svojich učeníkov zrána na mori, zasiahne síce svojou mocou, ale pritom použije ich samých. Premáčaných, nevyspaných a hladných učeníkov ani veľmi neľutuje. A predovšetkým neurobí „instantný zázrak“, že by povedal: „Rýchlo na breh, mám tu pre vás stopäťdesiattri rýb, už opečených – samy vyskákali na pevninu!“ Nie, bolo to inak. Skôr Ježiš svojím slovom apoštolov usmerňuje, aby boli schopní ešte raz sa s tým rybolovom popasovať, aby ešte raz hodili siete, aj keď to už chceli vzdať. Podobne pri rozmnožení chleba nevykúzlil hromadu jedla, ale prinútil ich, aby rozdávali z toho mála, čo zohnali – on to „len“ požehnal.
Takto Boh väčšinou koná. Zázrakom nesupluje našu aktivitu, nerobí veci úplne za nás, ale prostredníctvom nás. Len nás vedie k tomu, aby sme ho počúvali.
Povzbudzuje nás, aby sme veci nevzdávali, najmä tie najzávažnejšie: povolanie, život, rozhodnutie pre Krista – lásku, vieru, nádej.

Vojtĕch Kodet – Učeníctvo {karmelitánske nakladatelství}