Scénou, v ktorej sa odohráva detstvo, je rodina. V rodine dostáva dieťa jedlo, šaty a službu. Dieťa je ako malý kráľ sediaci na tróne uprostred svojej rodiny. Všetci mu slúžia, všetci sa snažia vytušiť jeho potreby a tieto potreby uspokojiť. Dieťa sa nestará, že aj iní majú svoje potreby, alebo že by sa dokonca ono mohlo postarať o potreby iných. Dieťa je vo svojej podstate egoistickou bytosťou.
Dieťa v tejto fáze do seba akosi automaticky absorbuje kultúru, tradície a hodnoty svojich rodičov alebo svojej širšej rodiny bez toho, žeby vedelo, že existujú aj nejaké iné alternatívy. Nič nezotázňuje, pretože nič iné nepozná. A ak o tom niečo aj počuje, nevenuje tomu pozornosť, pretože sa bojí, žeby z toho mohlo vyrásť. Dieťa v podstate žije v strachu pred tým, čo nepozná. Nejde za tým, neskúma to, vyhýba sa tomu.
Keď sa z tohto uhla pozrieme na vieru, detská viera dedí a prijíma tradície, krédo, znaky a prejavy inštitúcie, v ktorej sa človek formuje. Človek bez toho, žeby niečo zotázňoval alebo o niečom pochyboval, automaticky prijíma tradície, dejiny, morálne smernice a formy modlitby svojej rodiny Cirkvi
Dieťaťu sa v rodine, pokiaľ je dieťaťom, posluhuje. Podobne je to aj s človekom, ktorého viera je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha používať, a to takým spôsobom, že náboženstvo takýto človek chápe ako niečo, čo má slúžiť nie Bohu, ale jemu samému. Nezriedka ide o úsilie kúpiť si priazeň Boha vyjednávaním s ním v modlitbe alebo rôznymi skutkami. Kúpna cena je často určovaná napríklad počtom odrieknutých modlitieb alebo vykonaných dobrých skutkov. Takáto detská forma viery má sklon vidieť veci veľmi jasne a stáť na veľmi istom a bezpečnom základe. Je to fáza, v ktorej si človek myslí, že o Bohu vie všetko, Boha a dimenzie viery má presne zaškatuľkované, má svoje definície, dogmy, má odpovede na všetko.
No je to tak iba z jedného dôvodu: horizonty jeho viery nejdú príliš ďaleko, najmä nie tam, kde je tma a nejasnosti. Žiaľ, keďže súčasťou života je aj tma, človek takúto vieru stráca, len čo do jeho života takáto tma príde. Vidíme to na mnohých bývalých veriacich, ktorí napríklad ochoreli na nevyliečiteľnú chorobu alebo stratili niekoho blízkeho, či niečo cenné. Boha vtedy začnú obviňovať, že sa o nich nepostaral, že niečomu nezabránil, že niečo dopustil. Boha, ktorého všetky definície poznajú, zrazu opúšťajú. Detská viera, či viera, ktorá si nikdy nekladie žiadne otázky a nemá nikdy žiadne pochybnosti, človeka nakoniec vždy zradí.
Kázne Milan Bubák: Dve vína vydal Calder 2011 edícia:Kázne
