Mnohí ľudia na Slovensku majú pocit, že politika je vo všeobecnosti tak špinavá záležitosť, že normálni a slušní ľudia sa v nej apriori nemôžu vyskytovať. Práve to údajne má byť dôvodom, prečo sa na Slovensku nemáme dobre.
Budem s týmto názorom polemizovať. Aby ma niekto nepodozrieval, že robím skrytú reklamu niektorej súčasnej slovenskej politickej strane, použijem príklad práve z doby, ktorá bola rovnako „zložitá“, ako tá naša, ale ktorá nemá politickú súvislosť so súčasnou slovenskou spoločnosťou.
Bude to švajčiarsky dôkaz – a ak ho budeme nasledovať, možno sa aj my môžeme dopracovať k takému životu, aký žil ten slušný človek zo Švajčiarska.
Tento švajčiarsky politik bol viac, než iba slušným človekom. Bol mnohostranne úspešným človekom. Bol ženatý, mal desať detí a uživil ich. Popri tom stačil pôsobiť i v politike a zachovať si charakter… a oveľa viac!

Ale začnime radšej jeho mladosťou. Do školy nechodil, lebo nablízku ani žiadna nebola. Preto nevedel ani čítať, ani písať. Detstvo mu ubiehalo medzi rodinou a gazdovstvom, lúkou a pasienkom, roľou a horou. Za teplých večerov sedával so súrodencami na drevenej lavici. Načúvali rozprávaniu starého otca, bohatého na skúsenosti. Tu sa aj spoločne modlili. Bystrý, vnímavý a citlivý chlapec si všetko, čo počul a videl, ukladal do pamäti. Jeho vzdelaním boli vlastné i odpozorované praktické životné skúsenosti. Jeho príbeh je dôkazom, že školu života absolvoval s výborným prospechom.
Doprevádzaný otcom, ktorý v oblastnej rade zastupoval mesto Sachseln, začal ochutnávať stranícku politiku už ako štrnásťročný. To bol vek, v ktorom tamojší chlapci získali právo voliť.
Švajčiarski muži od 18 rokov mali povinnú vojenskú službu. Aj on sa musel zúčastniť viacerých vojenských bitiek. Dosiahol až hodnosť kapitána. Na vlastné oči spoznal brutalitu vojny, ale zostal šľachetným a spravodlivým. Ako vlastenec povedal, že by sa nemohol nečinne prizerať, ako nepriateľ v jeho vlasti divoko vyčíňa.
Ako asi dvadsaťročný už bol členom rady mestečka Sachseln a ako 29-ročný sa tam stal starostom.

Postavil si vlastný dom, v tridsiatke sa oženil. Narodilo sa im päť chlapcov a päť dievčat. Napriek tomu zvládal byť i verejne činný. Volali ho Klaus.
Je to práve 600 rokov, čo sa narodil a 530 rokov odkedy z tohto sveta odišiel, hoci – tak celkom neodišiel… Veľký mystik – svätý Mikuláš z Flüe. Narodil sa vo Flüeli 21. marca 1417, zomrel 21. marca 1487.
Ako 36-ročný zastupoval obec v kantonálnej rade. Ako 38-ročný zastupoval kantón v parlamente Zväzku švajčiarskych štátov. Nebol však kariérista. Opakovane odmietol najvyšší úrad – ponuku byť starostom kantónu. Pôsobil aj ako sudca.
V tej dobe aj veľa duchovných poľavilo vo vernosti cirkvi aj Kristovi. Riešil teda aj spory obyvateľov s farárom. Vedel však ako správny kresťan rozlišovať medzi úradom a osobou a kňazov si vážil. Povedal, že je vlastne jedno, či vedie zo studničky trúbka olovená, strieborná alebo zlatá, len keď cez ňu tečie dobrá voda. V dobe pred reformáciou – predvídajúc neskoršie štiepenie cirkvi – ľudu radil, aby v prichádzajúcich zlých časoch nepočúvali kňazov, ale otcov. Veď aj on sám pri svojom otcovi a starom otcovi absolvoval dobrú školu života.
V občianskej spoločnosti vtedy tiež bola korupcia. Pri udeľovaní občianskeho práva istému finančnému podvodníkovi menom Mötteli a jeho bratovi bol prehlasovaný, krátko na to obdržal občianske právo i jeden hochštapler a vrah. I vtedy sa za peniaze robili špinavé obchody.
Klaus na protest odstúpil zo všetkých funkcií a hoci ho veľmi prosili, aby zotrval, nedal sa ukecať. Povedal: „Ako mladý som sa oženil a mal som moc na súde i v rade a vo vládnych funkciách mojej vlasti. Napriek tomu si nespomínam, žeby som sa niekoho bol tak ujal, aby som z chodníka spravodlivosti bol musel odbočiť.“
Klaus hľadal koreň úpadku spoločnosti. Videl, že vina za neprávosti a násilie spočívala v ľuďoch, nie v „dobe“.
Usúdil: „Ľudia sa musia stať lepšími a ja musím začať u seba.“
A tak pre zmierenie sa s Bohom a za chyby a hriechy svoje i ľudu sa začal ešte viac modliť a postiť. Viac ako dva roky v ňom klíčilo rozhodnutie či rozpoznanie Božieho volania opustiť všetko – vzdať sa života váženého občana aj politickej moci, vzdať sa majetku a gazdovstva, ba vzdať sa i rodinného života a odísť do pustovne.
Ale poznal aj svoje záväzky manžela, otca a občana. Klaus ich vždy bral veľmi vážne a dôsledne. Nežne miloval ženu a deti. Zvažoval: Môže, smie ich opustiť?
Na druhej strane poznal i Ježišov výrok: „A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19, 29).
V ťažkom vnútornom zápase o rozlišovanie medzi volaním Boha a medzi zodpovednosťou voči rodine a spoločnosti radil sa Klaus s duchovným poradcom, farárom Heimom am Grund, aby overil pravosť Božieho volania.
Materiálne rodinu zabezpečil – vybudoval prosperujúce gazdovstvo a jeho najstarší syn Hans mal už 20 rokov a mohol teda spolu s manželkou Dorotheou a súrodencami prevziať jeho úlohu.
Ťažšie to bolo s manželstvom – veď manželku miloval a slúbil jej vernosť!
Aj Dorothea z celého srdca Klausa milovala a počas celého manželstva prežívala jeho vernosť a lásku. Pre Dorotheu bolo rozhodnutie asi ešte ťažšie ako pre Klausa. Pochopila však, že Klaus zvolil ten lepší diel, a priniesla obeť tým, že mu umožnila, aby opustil všetko dočasné a venoval svoj život Bohu. Farská kniha z tej doby zaznamenáva Klausove slová, že to bola veľká Božia milosť, že „od manželky a detí dostal súhlas k pustovníckemu životu“.
Čas sa naplnil 16. októbra 1467. Úroda bola pod strechou a Klaus zanechal dovtedajší svet. Začal žiť ako pustovník.
Neporiadky vo svete i v cirkvi ľudí znepokojovali. Zbožných však aj podnecovali k zamysleniu a rozjímaniu. Mystika v 14. i v 15. storočí bola silným duchovným hnutím – jedným zo spôsobov, akým dobrí ľudia na neporiadky odpovedali.
V tej dobe bolo dosť rozšírené i pustovníctvo.V tichu a modlitbe Bohu oddaní muži i ženy cítili prítomnosť Boha v mystickom spojení s Tým, ktorý má moc neporiadky urovnať.
Mystici darovali ľuďom veľké hodnoty. Napríklad Tomáš Kempenský napísal dielo „Nasledovanie Krista.“ Klaus sa poznal s pustovníkom Matthiasom Hattingerom, čo zrejme tiež ovplyvnilo jeho voľbu. Vybral sa teda do Nemecka, kde vraj v lesoch žili viacerí pustovníci. Nazývali sa „priatelia Boží“. Smerom na Basilej sa dostal k mestečku Liestal. Mal mystické videnie, v ktorom bolo zahalené akoby červeným závojom. Preto odbočil do obydlia sedliaka, ktorému sa zdôveril. Sedliak mu poradil, aby sa vrátil, lebo tam Švajčiarov nevidia radi.
Počas celej cesty naspäť do Flüeli nič nejedol, ani nič nepil. Vo Flüeli sa schovával, aby ho nikto nezbadal. Zaliezol do húštiny blízkeho lesa. Tu si urobil z dreva chatrč.
Jeho prítomnosť blízko sedliackych príbytkov sa neutajila. Náhodou ho našli, a to vo veľmi zlom stave poľovníci a oznámili to jeho bratovi Petrovi. Ten ihneď prišiel a zaprisahal ho, že nesmie zomrieť hladom.
Klaus odpovedal: „V žiadnom prípade, ani v budúcnosti nie, veď som ani doteraz neumrel.“
Peter mu dohováral, čo si ľudia o ňom hovoria, že sa rodina za neho hanbí, ako sa mu jeho nepriatelia vysmievajú, všetci krútia hlavou a medzi sebou si hovoria, že je predsa len blázon.
Klaus tým trpel, ale zotrval na svojom, lebo vraj Boh to tak chce.
Na Klausovo želanie prišiel k nemu farár z Kernsu, Oswald Isner. Zdôveril sa mu, že po odchode z domu – jedenásť dní – nič nejedol. Prosil duchovného o radu, či má jesť alebo sa ďalej postiť. Veľmi chcel ďalej žiť bez jedla, aby sa v odlúčenosti od ľudí mohol celkom zamerať na život s Bohom. Farár Isner mu radil vydržať. Stal sa Klausovým spovedníkom.
Zvedavosťou hnaní dedinčania ho vyhľadali. Klaus sa im vyhýbal a stiahol sa ešte hlbšie do lesa. Opäť ho viedla vízia – videl štyri svetelné lúče akoby vo forme sviečok. Ukazovali na časť doliny, nazývanú Ranft. Na tom mieste sa mu ako šestnásťročnému vo videní ukázala nebotyčná veža. Preto sa Klaus pobral tam a s pomocou susedov si postavil malú chatrč. Býval v nej skoro rok, až sa krajania presvedčili, že ctiteľom Boha sa nestal z čudáctva, ale z opravdivého presvedčenia.
Za úradné peniaze mu svojpomocne postavili kaplnku, zasvätenú úcte Panne Márii Bohorodičke. Na zadnú stenu kaplnky pristavili z dreva jeho pustovňu, z ktorej cez okienko mohol priamo hľadieť na oltár kaplnky.
Tu Klaus oslobodený od materiálneho sveta v chudobe, v pokore a v zbožnosti začal nový život. Dvadsať rokov pôstu strávil modlitbou a pokáním. Dvadsať rokov radil a pomáhal ľudom a vlasti. Z otca rodiny sa stal otec vlasti.
Bývalý služobník spoluobčanov – politik, sudca a vojak – zamenil svetskú moc a zbrane za výzbroj Ducha. Stal sa služobníkom Boha.

Modlieval sa:
Môj Pán a môj Boh, vezmi mi všetko, čo mi bráni ísť k Tebe!
Môj Pán a môj Boh, daj mi všetko to, čo ma povedie k Tebe!
Môj Pán a môj Boh, ó vezmi si ma a navždy Tvojim učiň ma!

Keďže nevedel čítať, používal ako „modlitebnú knižku“ meditačný obraz.
Postil sa nepretržite dvadsať rokov – celý ten čas nejedol a nepil, čo opakovane vyšetrovali a potvrdili civilné i cirkevné autority. Klaus žil dvadsať rokov len z eucharistie, ktorú prijímal asi raz mesačne a počas sviatkov. Sám o tom povedal:
„Keď kľačím blízko kňaza a zhliadnem, ako on tú božskú potravu požíva, alebo keď sám mám tú česť ju prijať, celá moja duša sa zaplaví nebeskou velebnosťou, takže ja celkom v nej plávam a prebytok sa vyleje aj na moje telo. To je to, čo ma živí a dovolí mi zabudnúť na akúkoľvek inú potravu.“

Brat Klaus nepostavil svoju zbožnosť na inštitúcii „cirkev“. Centrom duchovného a materiálneho sveta je pre neho trojjediný Boh, od ktorého všetko pochádza a ku ktorému sa všetko vracia. V Klausovom živote sa mimoriadnym spôsobom naplnili Ježišove slová:
„Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: »Všetkých bude učiť sám Boh.« A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 43-51)
Dokončenie tu.