...Pred časom sa premietal v našich kinách americký film Medisonské mosty. Bol to veľmi silný film so silným príbehom. Pojednával o kríze istej ženy v strednom veku, ktorá žila so svojím manželom na jednej s odľahlých fariem amerického vidieka. Nebudem tu rozoberať samotný príbeh, krízu a jej vyriešenie. To čo si tu skorej chcem všimnúť je spôsob výstavby deja filmu. Film sa vlastne rozvíja na základe denníka, ktorý po smrti tejto ženy čítajú jej deti, syn a dcéra. Denník nájdu kdesi medzi vecami, ktoré po sebe zanechala ich zomrelá matka. Udalosť, ktorú v ňom popisuje, a ktorá sa stala pod kladom pre film, sa odohrala dávno, veľmi dávno, snáď tridsať rokov dozadu, keď títo dvaja, syn a dcéra, dnes už v dospelom veku, boli ešte malými drobnými deťmi. Čo je veľmi prekvapujúce na tomto príbehu je obdiv a úžas, ktorý prežívali deti spomínanej ženy pri čítaní jej denníka. Bol to obdiv a úžas nad jej vnútorným životom, o ktorom ani najmenej netušili, že ho táto ich matka má taký bohatý. Matka o svojom živote, o svojich príbehoch a o mnohých svojich pocitoch nerozprávala nikomu. Ani svojmu manželovi a tobôž svojím deťom. Mohli by sme sa pýtať prečo? Jedným z dôvodov by mohlo byť to, že každý jeden z nás máme v sebe veci, ktoré považujeme za svoje tajomstvá a neradi o nich hovoríme. Najlepším riešením pre nás je zobrať si ich do hrobu. Alebo ich jednoducho napísať na papier a tak ich dostať zo seba von. No ďalším dôvodom môže byť aj to, že na ten náš vnútorný svet sa nás nikto nikdy nepýtal. A nie je ľahké hovoriť o svojich vnútorných pocitoch človeku, ktorý sa o náš vnútorný svet nezaujíma. Toto je časté v manželstvách či v rodinách. Žijú vedľa seba dvaja (či viacerí) ľudia a v skutočnosti títo ľudia sú si úplnými cudzincami. Nikdy si ten svoj svet jeden druhému neotvoria.

Dnes, na druhú májovú nedeľu, máme deň matiek. Dovoľte mi aby som po tomto úvode a na pozadí slov Ježišových z dnešného evanjelia, spolu s vami  pouvažoval o dlhoch, ktoré máme v rámci rodiny predovšetkým voči svojim matkám.

Skorej, než budem hovoriť o našich dlhoch voči nim, chcem však pripomenúť, že naše matky tu nemienim idealizovať. Aj matky mali a majú svoje slabosti a tiež spôsobujú pomerne dosť bolesti. Niekedy dokonca láskou, čo je dosť veľký paradox. Skúsenosti mnohých detí hovoria, že nie je (alebo nebolo) pre nich ľahké vymaniť sa spod vplyvu matky a stať sa konečne samostatnými. Niekedy pomôže rozhovor. V ňom si vyjasníme svoje predstavy a mnohým rodičom to stačí. S prekvapením po takomto rozhovore rodičia skonštatujú, že si naozaj isté skutočnosti neuvedomovali. Totiž že svojmu synovi či dcére, nakoľko sú dospelí musia dať slobodu a dôveru. A že, dokonca ani v prípade, že by sa mýlili, nemajú právo ich manipulovať.

 Niekedy sa situácia sama upraví, keď syn alebo dcéra odíde z domu – a v tomto sú tí, čo bývali či bývajú napríklad pri štúdiách na internáte vo výhode: majú tak príležitosť preťať definitívne pupočnú šnúru.

No niekedy je to naozaj boj a jediné, čo pomôže je radikálny postoj. Toto však treba robiť láskavo ale pevne: svoje práva a svoje teritórium si treba brániť pevne, bez toho, aby človek ustúpil pred manipuláciami a neférovými tlakmi druhej strany, no treba to robiť láskavo a slušne. Na toto treba zaiste veľa múdrosti, odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti, pevných nervov a povzbudzovania od niekoho, komu dôverujeme.

No napriek týmto problémom s rodičmi, vlastne predovšetkým s matkami, nesmieme zabúdať, že postava matky je tou najcennejšou postavou v našom živote. Hovorí sa, že láska matky je najdokonalejším obrazom lásky Božej. Totiž je to láska, ktorá nás predchádza; to znamená nemusíme si ju zaslúžiť alebo nejako vymáhať. Je tu skorej, než sme tu my. Je to láska bezpodmienečná. Iné typy lásky majú veľa zo sebectva. Materská láska – okrem malých výnimiek – nie je láskou sebeckou. Dáva potichu, nenápadne, nehlučne a bez nároku na odplatu.

Z našej strany tu však je povinnosť. Spýtam sa každého z nás úprimne: koľkí z nás poznáme, alebo sme poznali, svet svojich matiek? Koľkí vieme, alebo sme vedeli, čo naše matky vlastne prežívajú, aké sú ich potreby, aké sú ich túžby, aké sú ich sny? Čo ich vlastne stálo to, že ste sa stali tým, čím ste sa stali? Tí, ktorí sú adresátmi lásky by si mali lásku matiek všímať. Totiž často príde k tomu, čo sme si spomenuli v úvodnom príbehu, že tá, ktorá nám dávala vlastne najviac lásky mala tiež aj svoj svet, aj svoje potreby, aj svoj život, aj svoj príbeh, no o tomto všetkom sa často dozvieme až po jej smrti, ba niekedy ani vtedy nie. Jej svet bol bohatý, možno bolestný, no my sme sa nikdy oň nezaujímali. To, že sa matka o nás starala, zabezpečovala nám naše potreby, trápila sa nad tým, či sme v poriadku, pokladáme za tak samozrejmé, ako nič na svete...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .