Sk 2, 1-4: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil…“
duch svetský…
Sk 2, 4-16: „…a začali hovoriť inými jazykmi; ako im…“
duch svetský
„…dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: »Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť…«“
o sile neviditeľnej ruky trhu – o moci peňazí, reklamy a marketingu!
Sk 2, 14: „Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, … toto je to, čo povedal prorok…“
Noel Santaklaus: „Čítajte Katolícky magazín!“
Sk 2, 37: „Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: »Čo máme robiť bratia?«“
Peter odvetil: „Keď si Katolícky magazín predplatíte, budete zaradení do zlosovania a môžete vyhrať aj osobné auto!“…
Sk 2, 39: „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko; všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“
Oni však Petrovi neuverili, neprijali jeho slovo a mnohí si noviny nepredplatili (lebo očakávali od služobníkov Boha niečo viac, než iba vábenie čitateľov nádejou na výhru auta).
Peter a Jedenásti si boli istí, že oni na tom žiadnu zodpovednosť nemajú, lebo v Katolíckom magazíne publikujú dogmaticky správne texty. Preto usúdili, že neúspech Katolíckeho magazínu zavinili predošlý komunistický režim a súčasní neomarxistickí liberáli, ktorí sa spolčili, aby ohovárali cirkev.

Záver
Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“ (Jn 14, 12)
Že by tým „ešte väčším skutkom“ Ježiš mienil zväčšovanie nákladu katolíckych periodík predplatiteľskou lotériou?!
Ježiš pri evanjelizácii NIKDY nemotivoval ľudí peniazmi alebo nádejou na akýkoľvek iný materiálny zisk! Naopak - ak takúto motiváciu u ľudí našiel, napomenul ich (Jn 6, 26-29).
„Evanjelizácia“ mocou svetského ducha slúži alebo podlieha svetskému duchu, aj keď použije náboženskú terminológiu alebo chce sledovať náboženské ciele. Práve toto Ježiš vyjadril slovami:
„Každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, vytrhnú aj s koreňom.“ (Mt 15, 13)

Ľudia od Božích služobníkov právom očakávajú viac – Božiu moc, lebo aj Ježiš vyzýva:
„Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi.“ (Jn 10, 37)
Teda „Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ (Mt 7, 28-29) a
Mt 10, 24-25: „Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán.“
Teda ak sluhovia nekonajú tak, ako Ježiš, tak to nestačí.
Jn 13, 16-17: „[Ježiš:] Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“
Teda aj Boží sluhovia majú konať ako Ježiš - učiť a hlásať „nové učenie s mocou“ (Mk 1, 27), konať Otcove skutky (Jn 14, 10-14) tak, ako Ježiš, aby boli dôveryhodní.
Ak je poslaním katolíckych periodík hlásanie Božieho slova, možno na ne aplikovať výrok svätého Jána Pavla II. v Pastores dabo vobis 25 – že „na hlásanie slova, na vysluhovanie sviatostí, na vedenie spoločenstva v láske“ vplýva „stupeň svätosti vysluhovateľa“.
Teda nie veľkosť výhry v predplatiteľskej lotérii katolíckych periodík.
Stupeň svätosti vysluhovateľa vyjadruje mieru schopnosti kresťana (tj. účinnosti jeho vôle) byť dobrým príbytkom Nebeského Otca (Jn 14, 10-12; 23), teda aj umožniť Otcovi, aby Otec skrze človeka konal Otcove skutky - sadil rastlinu, ktorú duch sveta nevytrhne. Práve Otcova moc dáva semenu - hlásanému slovu - schopnosť klíčiť, rásť a prinášať úrodu (Jn 6, 44-45).
Ak semeno neprináša úrodu pre nedostatok schopnosti klíčiť, je to zodpovednosť vysluhovateľa (= je málo priepustný pre Otcove skutky, pre Otcovu moc = nedostatok svätosti, ktorú má vysluhovateľ riešiť pokáním, tj. obnovou zmýšľania - Rim 12, 2).
Iba ak vysluhovateľ rozsieva semeno s vysokou schopnosťou klíčiť a ono neprinesie úrodu, je to zodpovednosť „pôdy“, do ktorej bolo zasiate semeno - slovo Božie, nie ľudské (Lk 13, 34; Mt 11, 20-23). Pôdou je srdce človeka, ktorému bolo Božie slovo ohlasované s Božou mocou, ale ktorý pred Božím kráľovstvom uprednostnil iné záujmy (Mt 13, 3-9). Ak reklama katolíckeho periodika motivuje práve takto - uprednostnením tých iných záujmov - nádejou získať auto, je to absurdné protirečenie!

Snáď aj táto biblická karikatúra konfrontuje ideál Cirkvi s jej skutočným výzorom dostatočne na to, aby priblížila Cirkev k tomu cieľu, na ktorom sa zhodli pápeži Pavol VI. (Ecclesiam suam 10-11) aj František (Evangelii gaudium 26):
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“