Asi sa nepomýlim, milí priatelia, keď poviem, že čnosť, ktorej Ježiš v dnešnom evanjeliu chce, aby sme sa od neho učili – čnosť tichosti –, mnohým z nás nepripadá príliš príťažlivou, o to menej ako ideál. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ hovorí. No Ježiš sa tu nepreriekol. Túto čnosť už raz spomenul, a to vo svojej reči na hore. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme!“ hovorí v treťom blahoslavenstve. Čo je to za čnosť a prečo tichosť Ježiš pokladá za hodnotu?
Je ťažké do slovenčiny jedným slovom preložiť to, čo vyjadruje pôvodné grécke slovo praótita (v lat. mansuetudo, angl. meekness, tal. mitezza). Praótita (praeis = tichý) je stav, kedy sa človek tvárou-tvár zlu rozhodne svoje rozbúrené emócie upokojiť a odmietnuť pokušenie odplatiť sa zlom za zlo. Najlepšie by sme možno tento stav v slovenčine popísali slovami tichosť, krotkosť, pokojnosť, miernosť, ústupčivosť, pokora, trpezlivosť, skromnosť, poddajnosť.
Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Stačí sa len pozrieť na naše reakcie v každodennom živote nielen v našich rodinách, ale aj voči cudzím ľuďom. Veľké konflikty sú obyčajne výsledkom malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Sú výsledkom situácie, kedy nebolo „múdrejšieho, ktorý by ustúpil“. Ten múdrejší, to je vlastne ten tichý. Dnešný človek má tendenciu tichosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy....
….Ak chceme na napäté situácie, v ktorých sa dosť často ocitneme bez vlastnej viny, nielen správne reagovať, ale v nich aj ako ľudia obstáť a nestratiť svoju tvár potrebujeme čnosť tichosti. Tichosť nie je zbabelosťou, bojazlivosťou alebo servilitou, ako si to niektorí myslia. Je to moc, ktorá výbuch hnevu usmerní a podriadi ho úsudku a vláde rozumu. Samozrejme, tým sa nechce povedať, že máme iným dovoliť, aby si s nami robili, čo sa im zachce a my budeme odovzdane a bez slova znášať všetky ich vrtochy. Theophylaktus, arcibiskup z Achrisu z 11. storočia, hovorí, že tichými „nie sú tí, ktorí nie sú nikdy nahnevaní, pretože toto by nebolo možné. Ale sú to tí, ktorí majú síce hnev, no tento svoj hnev ovládajú; a ktorí sú nahnevaní, no len vtedy, keď je na to dôvod. Tichosť nie je zmieriteľná s pomstou, podráždenosťou a prehnanou precitlivenosťou, no je zmieriteľná so sebaobranou alebo pokojným a pevným trvaním na svojich právach.“ Tichosť to je vnútorná sila, ktorá človeku dá odvahu síce sa postaviť proti zlu, ak je to potrebné, no toto zlo neodplácať. Je to čnosť, ktorá človeku pomôže svoje rozpálené vášne sputnať a na ich miesto postaviť múdrosť a lásku, aby oni rozhodli, čo treba vykonať. Ako povedala Matka Tereza: „Je lepšie robiť dobro, ako bojovať proti zlu.“
Už pred mnohými storočiami sv. Bernard poukázal, že je veľa ľudí, ktorí sú veľmi tichí, keď im všetko vychádza a funguje podľa ich predstáv. No akonáhle im do cesty príde nejaká prekážka alebo protirečenie vybuchnú ako sopka a jej horúca láva ničí všetko naokolo. Každá sopka je pokojná len dovtedy, kým sa v nej nenazberá dostatok energie. Akonáhle k tomu príde, zúri a ničí. Aj títo ľudia sú tichí a mierni, ale iba dovtedy, kým im niekto neoponuje alebo im neprotirečí. Skutočnou skúškou čnosti tichosti je bežný, všedný, každodenný život. Život s reálnymi ľuďmi. Ak ešte nevlastníme čnosť tichosti, práve tam, na živote s reálnymi ľuďmi sa jej môžeme naučiť.
Ale je aj iná škola, kde sa čnosti tichosti dá naučiť, je to škola Ježišova, do ktorej nás dnes pozýva. V evanjeliu sa nachádza jedno pekné slovo: jarmo. Jarmo je zariadenie, ktoré sa vkladá na dva voly, aby mohli spolu dobre ťahať. Keď Ježiš hovorí o svojom jarme, chce nám tým povedať, že tým, že si berieme na seba jeho jarmo, berieme si zároveň za spoločníka aj jeho. A vlastne, tým hlavným, ktorý to všetko ťahá je on. Ježiš sa tu tak stáva pre nás obojím: aj pomocníkom v našich ťažkostiach, ale aj učiteľom v čnosti tichosti....
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
