Upravená snímka filmu Evanjelium podľa Matúša, INTERNATIONAL BIBLE SOCIETY

Liturgický kalendár nám na sobotu ponúka z Matúšovho evanjelia príbeh o uzdravení posadnutého (Mt 17, 14-20).
Porovnajme túto biblickú udalosť s dnešnou praxou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
To nabáda k otázke: Prečo ani mnohí dnešní Ježišovi služobníci nevedia uzdraviť mnoho ľudí s ťažkosťami podobnými tým, aké uzdravoval Ježiš?
Veď Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14, 12-14)

Keby sa ideál Cirkvi, ako ju Ježiš chcel, mal prispôsobiť súčasnej praxi, biblická udalosť by mohla vyzerať ako táto karikatúra:

Mt 17, 14-18: „Keď prišli k zástupu, pristúpil k nemu istý človek, padol pred ním na kolená a hovoril: »Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. Priviedol som ho k tvojím učeníkom, no nemohli ho uzdraviť.« Ježiš povedal: »Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.« Ježiš zlému duchu…“
naordinoval neuroleptiká, antikonvulzíva a antidepresíva [1]
„…a chlapec bol od tej hodiny…“
stabilizovaný.
Mt 17, 19-21: „Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: »Prečo sme ho nemohli vyhnať my?« On im povedal: »Pre svoju malú vieru«…“
vo vymoženosti modernej psychiatrie a farmácie!
„Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako…“
účinok prinajmenej jednej tabletky Fidesil®-u s obsahom aspoň 30 mg fenyletylaminofideitónu
„…a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« – prejde. A nič vám nebude nemožné.“ Tento druh sa nedá vyhnať ináč…“
iba synergickým účinkom postsynaptickej dopaminergnej blokády za súčasnej inhibície spätného vychytávania serotonínu!
… prípadne aj noradrenalínu.
No… ale keby to nepomohlo, možno skúsiť aj inhibítory monoaminooxidázy alebo cholínesterázy prípadne butyrylcholínesterázy.[2]
Pri farmakorezistencii[3] treba v klinickej praxi skúšať… Hm…
Bohviečo nakoniec zaberie…
Aha! Už to mám!
To Boh vie, čo[4] zaberie!

A v duchu sa Ježiš ešte potešil, že za verejnú reklamu dostane od farmaceutickej spoločnosti dobrú províziu, ktorú môže využiť na financovanie evanjelizácie...

----------
Poznámky
[1] Lieky na potlačenie prejavov psychózy, kŕčov a depresie.

[2] Medicínskou terminológiou vyjadrená predstava o pôsobení psychiatrických liekov pri chemickom ovplyvnení látok pôsobiacich pri prenášaní rôznych signálov v mozgu.

[3] farmakorezistencia je stav, kedy uvedené lieky (farmaká) nezaberajú alebo zaberajú nedostatočne; vyskytuje sa pri depresii, epilepsii...

[4] Slovo „bohviečo“ používame ako výraz pochybnosti alebo bezradnosti, ktorá sa nedá riešiť. Ale porovnaj Rim 10, 8: „…Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; totiž slovo viery, ktoré hlásame…“ – niekedy i mimovoľne. Ak si často neuvedomíme, že slovo „bohviečo“ pôvodne pochádza z „Boh vie čo“, tak sa ani na Boha neobraciame s tým, aby sme sa od Neho dozvedeli, čo potrebujeme vedieť.

Záver
Fenyletylaminofideitón som si vymyslel ako produkt chemickej reakcie fenyletylamínu s vierou (latinsky - fides); chcel som tým symbolicky zobraziť smiešnu predstavu o chemickom stimulovaní viery, lebo - hoci sa to nahlas nepovie, k tomuto záveru sa uberá prax, ktorá síce cituje Ježišove výroky o viere, ale vzápätí sa spolieha na psychofarmakológiu AJ v tom zmysle, akoby mala silu viery nahradiť: priniesť také isté ovocie, aké má podľa Ježiša vierou prinášať Jeho učeník!
Biblicky je to inak:
„Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: »Prečo sme ho nemohli vyhnať my?«“
On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ prejde. A nič vám nebude nemožné.“
Malá viera Ježišových učeníkov asi pretrvávala zotrvačnosťou kvôli úrovni vyučovania, akú praktizovali (aj Ježišom napomínaní) vtedajší znalci Mojžišovho zákona.
Dnes sa môžeme v pátraní po príčinách malosti viery inšpirovať aj
Zamyslením pátra Milana Bubáka SVD: Prečo Tomáš neveril?
Kľúčovú časť z neho vyberiem:
- Apoštolom sa zjavil Ježiš, dal im Ducha Svätého a povedal im: „Posielam vás do sveta tak, ako mňa poslal do sveta môj Otec!“
Boli užasnutí. Bol to naozaj on. Aké prekvapenie. Ježiš vstal skutočne z mŕtvych, presne tak, ako im to rozprávali ženy. Aká nádherná správa. A aké silné stretnutie to bolo. Ich radosť a emócie boli vyburcované naplno.
Z toho, čo im Ježiš povedal neurobili však nič. Nešli von. Neodpúšťali hriechy. Neurobili nič preto, aby splnili misiu, ktorú im dal. Nepohli sa, zostali aj naďalej na tom mieste, kde boli, vo večeradle, po celý týždeň. A to aj napriek tomu, že bol do nich vdýchnutý Duch Svätý a oni boli vyzbrojení novou mocou.
Konečne sa vrátil aj Tomáš. Prišiel neskoro, príliš neskoro, keď už bolo po všetkom. Povedali mu všetko: ako ho videli, ako prišiel bez zaklopania, ako prešiel priamo cez zatvorené dvere. Rozprávali v úžase, jeden cez druhého.
A povedali mu aj o tom, ako im dal misiu. Povedali mu dokonca aj o tom, ako prijali Ducha, jeho Ducha, keď na nich dýchol a ako im povedal, aby šli do sveta a aby odpúšťali a odstraňovali hriech.
A tu to prišlo. Presne toto bol ten moment, keď Tomáš začal pochybovať. Ak ho naozaj videli, ak ich naozaj poslal, ak naozaj prijali jeho Ducha a jeho moc, prečo potom nešli? Prečo sú ešte tu? Prečo zostali tu na tomto mieste? Prečo Ježiša, ak tu bol, neposlúchli? Vari ten jeho Duch, ktorého – ako tvrdili – prijali, neúčinkoval?
Tomáš im to všetko povedal. Povedal im v podstate toto: „Je mi ľúto, priatelia, ale neverím vám. Chcem ho vidieť ja sám. Na svoje vlastné oči. Chcem vidieť jeho rany. Chcem sa dotknúť jeho boku. Vám neverím. Ak tu naozaj bol a ak vám dal svojho Ducha a poslal vás do sveta odpúšťať hriechy, potom prečo ste ešte tu? Prečo tu stále ešte sedíte? Prečo teda nejdete?“

A tu je aj to vysvetlenie, prečo dnešní Ježišovi služobníci hovoria, ale nekonajú (Mt 23, 3-4) - nekonajú silou viery a mocou, ktorú im dal Ježiš, také skutky ako Ježiš: lebo už učitelia ich učiteľov sa správali rovnako, ako desiati apoštoli v Bubákovom zamyslení. Nekonali tak, ako apoštol Pavol v 1Kor 2, 4-5. Preto nevzbudili a neodovzdali vieru dosť veľkú, aby sa mohli naplniť Ježišove prisľúbenia, že nič im nebude nemožné (Mt 17, 20; porovnaj Ef 1, 19-20).
Asi aj preto sa dnes vyskytuje v Cirkvi toľko ľudí, ktorí síce majú plné ústa slov o tom, čo majú podľa evanjelia robiť tí druhí, a súčasne im samotným nič nie je nemožné - obkecať tak, aby sa naďalej mohli vyhýbať osobnej zodpovednosti za to, že neprinášajú iné ovocie, ako iba ľudské reči, ktoré bez Božej moci aj tak nefungujú.
Ale nekončime tento text nagativisticky.

Riešenie je jednoduché
- a kňaz ho spomína na začiatku každej svätej omše. Je to vyznanie hriechov - vrátane hriechu zanedbania dobrého! A pokánie.
Vždy, keď to vyznanie hriechu zanedbaného dobra počujem, príde mi na um výrok 2. Vatikánskeho koncilu, ktorý v dekréte Apostolicam Actuositatem v bode 2 hovorí: „Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista poverenie učiť, posväcovať a viesť v jeho mene a jeho mocou.“
Ak sa toto zanedbáva, je potom čudné, že veriaci ľud má také ťažkosti, aké páter Bubák opísal v prípade Tomáša?
Apoštol Pavol sa pýta: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10, 14)
Nuž aký bol kazateľ, také bolo kázanie, taká bola aj viera, ktorá je z počúvania kazateľa...
Teda: Ako budú vierou pristupovať k nesmierne veľkej moci Nebeského Otca (Ef 1, 19-20), keď im viera nebola ohlasovaná Božou mocou?! (1Pt 4, 11)
Na ľudskej múdrosti založená viera neprináša také ovocie, ako viera založená na Božej moci! (1Kor 2, 4-5)
Prijatie osobnej zodpovednosti za zanedbané dobro - Božiu moc - a pokánie z hriechu zanedbávania Božej moci je prvým krokom k rastu viery. Na to Ježiš rád odpovie. Pápež František hovorí, že Ježiš by dal život i za jediného z nás, že Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí.
To je vždy dobrá správa!
P.S.:
Keby niekto na toto zamyslenie reagoval: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60), možno mu pomôže i trocha psychológie:
Psychiater William Glasser konštatuje, že psychické poruchy nie sú skutočnými chorobami, sú to následky vyhýbania sa zodpovednosti!
Teda ochota robiť pokánie je prejavom prijatia zodpovednosti, ktoré zasa má i psychoterapautický účinok - postupne povedie k vyhasnutiu psychických ťažkostí.
Viac na túto tému v nasledujúcom blogu.