Najrozsiahlejšia kniha v Biblii je kniha žalmov. Je to modlitebná kniha Božieho ľudu. Je plná hymnov na každú príležitosť – na liturgiu, na osobné pobožnosti, na všetky radosti a smútky, ktorými je ľudský život naplnený.
Keď sa pozrieme na štatistiky, je tu jedna, na ktorú väčšina z nás ani nepomyslela. Viac ako štyridsať percent sú piesne, žalospevy, sťažnosti alebo lamentácie. Toto číslo sa už približuje k polovici.
To nás možno prekvapí. Alebo lepšie povedané táto informácia nás necháva v nemom úžase. Kto by si mohol dovoliť sťažovať sa Bohu?
V skutočnosti sťažovanie sa Bohu je jedným z privilégií Božích detí. Ale je dôležité, aby sme pochopili rozdiel medzi sťažovaním sa a reptaním.
Reptanie je to, čo robili Izraeliti v púšti. Sťažovali sa na Boha a nie Bohu. Veľmi rýchlo sa zbavili svojho Boha a urobili si boha, ktorý sa im hodil viac – donútili Árona, aby im postavil zlaté teľa.
Sťažovanie sa nie je to isté ako reptanie alebo šomranie.
Sťažovanie sa Bohu má iný charakter ako reptanie. Ak prichádzaš za niekým, aby si sa mu vyžaloval, predpokladáš, že táto osoba má o teba záujem.
Veď moje dni sa tratia ako dym, celé telo mi horí ako v ohni, uschýnam ako skosená tráva, takže zabúdam jesť svoj chlieb. Žalm 102,4-5
Žalmista opisuje samého seba ako zasiahnutého, sťažuje sa Bohu na svoje súženie. Nerobí to ale preto, lebo si myslí, že Boh si nerobí dobre svoju prácu, že zle spravuje vesmír. Prednáša Bohu svoje žiale preto, lebo verí, Že Boh má moc vyriešiť jeho problém. Táto viera ho vedie ďalej, a tak pokračuje v písaní ďalších veršov, kde vyjadruje svoju nádej.
Takúto vieru nájdeme aj v tom najmelancholickejšom žalme. Najznámejší žalm sťažovania sa Bohu je Žalm 22. Slová tohto žalmu citoval aj sám Ježiš Kristus pred tým, ako zomrel na kríži.
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Prečo mi neprídeš na pomoc? Takto znie môj úpenlivý nárek Bože môj, volám vo dne, ale mi neodpovedáš, kričím v noci, a odpočinku nemám. Žalm 22,2-3
Slová týchto veršov znejú naozaj melancholicky a bolestivo. No Dávid, ktorému s tento Žalm pripisuje, nepokračuje v sťažovaní, pokiaľ nevyjadrí svoju dôveru v Boha.
A predsa ty si Najsvätejší, sláva vyvoleného národa! Naši predkovia v teba skladali svoju nádej, dúfali v teba a vyslobodil si ich., k tebe volali a unikli nebezpečenstvu, na teba sa spoliehali a nesklamali sa.. Žalm 22,4-6
Dôvera, ktorú cíti, ale neznamená, že sa svojich problémov zbaví alebo , že sa mu budú zdať ľahšie, keď sa s nimi podelí.
Dávid vie, že Boh ho ochraňoval počas celého života a celá jeho nádej je postavená na viere, že Boh ho nikdy neopustí, aj keď všetko, čo sa deje okolo, ukazuje presný opak.
Ty si chcel, aby som sa šťastne narodil, ochraňoval si ma v matkinom náručí, tebe ma zverili, keď som prišiel na svet, ty si môj Boh už od narodenia Žalm 22,10-11
Toto nie sú slová rebela, ktorý preklína svojho kráľa. Sú to slová syna, ktorí pokorne prosí svojho otca o pomoc. Žalmy-žalospevy nám ukazujú jednu nádhernú vec. Ukazujú nám voľnosť Božích detí v slobode prichádzať k Bohu ako k svojmu Otcovi.
Scott Hahn: Nádej v ťažkých časoch
