V Bratislave sa uskutočnili dve podujatia – pochod Hrdí na rodinu a pochod Dúhový pride. Stručné reportáže z nich už médiá publikovali.
Teraz – 21. augusta, v deň výročia okupácie je čas na malé zamyslenie nad paralelami, alebo nad súvislosťami a dôsledkami uvedených udalostí.

August 1968 - tank mieri na budovu ČS Rozhlasu. Budova vľavo je dnešný kláštor Kapucínov, vpravo vtedy stála prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského. Foto Pavel Martinický

Zamyslenie sa zameria na aspekt, ktorý - zdá sa - akosi doteraz unikal pozornosti niektorých spoločenských autorít. Nie je však ich kritikou, je iba ponukou na zlepšenie ich aktivít, aby mohli do svojich snažení v prospech občanov Slovenska zahrnúť i tento aspekt.

Neočakávam však názorovú zhodu – veď tá sa úplne nepodarila v spoločnosti dosiahnuť ani po 49 rokoch od udalosti, ktorej výročie si dnes pripomíname. Veď dodnes ju niektorí ľudia vyhlasujú za „internacionálnu pomoc“.

Tak je to s hodnotením každej udalosti, ktorá človeka zasiahne veľmi osobne. Odborníci uvádzajú, že niektoré z obetí takýchto udalostí sa citovo stotožnia so vzorcami správania pôvodcov svojich ťažkostí. Jav sa nazýva štokholmský syndróm.

Invázia armád komunistických susedov do Československa bezprostredne priniesla 90 obetí, 302 ťažko a 532 ľahko zranených, 172 osôb bolo zadržaných, internovaných a unesených; z toho na Slovensku je známych 30 prípadov úmrtia. Za nimi nasledovali tisíce obetí ideologických čistiek, počas ktorých ľudia strácali svoju profesionálnu kariéru, spoločenské postavenie a boli degradovaní na občanov druhej kategórie len preto, že mali na udalosť iný názor, ako boľševici, ktorých hlavným názorovým argumentom boli moc a tanky. Za tým nasledovalo vynucovanie uznania a život v strachu o existenciu u tých, ktorým ten vynútený prejav uznania totalitnému režimu akosi nefungoval. A autocenzúra. A útek do vnútorného exilu. A potreba nejako sa sami pred sebou vyrovnať s kompromismi, ktoré si od režimu nechali vnútiť.
Je zrejmé, že tí, čo na tom vynucovaní uznania mali nejakú účasť – hoci len tým, že sa citovo stotožnili s ideológiou páchateľov, majú problém vyrovnať sa s následkami a súvislosťami svojho postoja. Že tento ich problém ovplyvnil aj ich hodnotenie udalosti, ktoré musí zohľadniť aj ich potrebu cítiť sa ako hodnotní ľudia. Preto to musia hodnotiť pozitívne, inak by tento pocit stratili. Psychológia pri tomto jave hovorí o racionalizácii, poprení/potlačení a distorzii reality a zaraďuje to medzi tzv. EGO-obranné mechanizmy, ktoré nie sú celkom vedomé.
Rôzne ego-obranné mechanizmy psychiky však pôsobili aj u obetí normalizácie, a rodičia, učiteľky a iné spoločenské autority nimi následne ovplyvnili aj deti a mládež, lebo im nemohli odovzdať vzor normálneho správania.
Táto Husákova tzv. normalizácia psychicky a emocionálne poškodila prakticky celú jednu generáciu (a jej potomkov), ktorá tým stratila alebo opustila zdravé vzorce vnímania, motivácie a správania, ktoré sa niektorí namáhavo znovu učili a iným sa dodnes ich rekonštrukcia nepodarila. Následky tohoto stavu sú prítomné v živote jednotlivcov aj spoločnosti ešte aj dnes… Iba zostávajú nerozpoznané a nepomenované, alebo si pre ne niektorí ľudia nachádzajú náhradných vinníkov - za hranicami svojho osobného života či vlasti, aby nemuseli načrieť do svojho vnútra, lebo prehodnotiť svoju účasť na spoločenskej minulosti je veľmi bolestné.

Hoci sa nejedná iba o kauzálnu súvislosť - spoločnú príčinu všetkých ťažkostí, práve citová deprivácia i existenciálna frustrácia a snahy nejako sa s nimi vysporiadať je spoločným menovateľom všetkých troch tém - výročia okupácie a jej následkov, aj oboch pochodov.
Odlišujú sa iba spôsobom, ako sa s nimi ľudia vyrovnávajú, alebo im predchádzajú.
---------------

Aj čierna je farba dúhy?!
Dúhový pride za práva nárokované sexuálnymi menšinami sa aj s vystúpením umelcov konal na Hviezdoslavovom námestí za asistencie polície a bezpečnostnej služby, ktorá kontrolovala ľudí vstupujúcich do vyhradeného priestoru (viď foto - miesto, kde ukazuje šipka).
Nielen mne to pripadalo symbolické. Neďaleko od podujatia som sa zarozprával s jedným okoloidúcim pozorovateľom, stredoškolským pedagógom, ktorý to pomenoval celkom trefne - že je to poza chrbát Hviezdoslava. Tie slová boli symbolické.
Hviezdoslav zvolal: „Ó, mládež naša, tys’ držiteľkou rána…“!
ale na tomto podujatí bol výrazne vyšší (než inde v uliciach Bratislavy) počet ľudí oblečených v čiernej farbe, ktorých výraz tváre pôsobil depresívne napriek spevu a tancu na pódiu.

V neverbálnom prejave prítomných ľudí sa dalo pozorovať viac indícií, naznačujúcich citovú depriváciu a existenciálnu frustráciu (ale dokumentáciu neuvádzam, lebo by vyžadovala osobný písomný súhlas každej osoby).
Tá mládež nevyzerala ako držiteľka rána, ale skôr akoby ju samu držal citový súmrak. Ľudia takéhoto typu častejšie vyrastajú v neúplných a disharmonických rodinách alebo vzťahoch, v ktorých im chýba niečo pre ich vývin podstatné. To je zdroj citovej deprivácie. Neraz sa deti v takom prostredí citovo stotožnia so vzorcami správania pôvodcov svojich ťažkostí.

Súvislosť medzi takouto frustráciou a nezdravým akcentovaním sexuality vypozoroval zo svojej klinickej praxe už psychiater Viktor E. Frankl, ktorý mal aj osobnú skúsenosť z pobytu v nacistickom koncentračnom tábore. Keď hovoril o frustrácii, vedel veľmi dobre, o čom hovorí: čím viac človek urobí sexualitu centrom svojej pozornosti, tým viac sa stáva neurotickým a stráca aj svoj cieľ - ak cieľom urobí slasť. Frankl odborne popísal niekoľko patogénnych vzorcov motivácie a správania (napr. hyperintencia, hyperreflexia), vedúcich k sexuálnej neuróze, impotencii, frigidite a prehĺbeniu frustrácie a tieto poruchy aj úspešne liečil. Medzi patogénne činitele Frankl zaradil[1] aj
„…hodnotu, kterou naše výkonnostně zaměřená společností klade také na schopnost sexuálního výkonu. Tlak druhých, tedy závislost jednotlivce na sobě rovných a na tom, co tito druzí, jeho skupina, pokládají za žádoucí, vede k tomu, že se k potenci a orgasmu nutí. Takto se však v masovém měřítku pěstuje nejen hyperintence, nýbrž také hyperreflexe. Zbytek spontánnosti, který mu tlak druhých ještě ponechal, pak odebírají dnešnímu člověku nátlakové skupiny. Těmi míníme průmysl sexuálního potěšení a sexuální osvěty. Nutkání ke spotřebě sexu, které od nich odkoukal, mu zprostředkovávají »skrytí přesvědčovatelé«. K tomu se připojují hromadné sdělovací prostředky. Je paradoxní, že i dnešní mladý člověk se propůjčuje k tomu, aby se takto nechal manipulovat od průmyslového kapitálu a houpat od sexuální vlny a že si nevšimne, kdo jím manipuluje.“

Nuž a odvtedy úpadok „doby“ (= duševnej hygieny v spoločosti) ešte pokročil - hypersexualizmus už propagujú aj politici, ba investujú do tohoto patogénneho činiteľa aj veľa peňazí daňových poplatníkov a sexualita - bez rozdielu orientácie - sa pre mnohých stala nielen centrom pozornosti, ale až zdrojom ich identity!
Veľkosť mediálnej i politickej pozornosti, ktorú tejto téme naša spoločnosť venuje, je tiež zároveň výrazom rozsahu, v akom je spoločnosť zasiahnutá frustráciou, o ktorej hovoril Frankl. A keďže ju ešte nevie liečiť, je aj výrazom rozsahu potreby aspoň si ju symptomaticky kompenzovať.
Frankl: „A také pozorujeme, jak právě tehdy a tam, kde vůle ke smyslu zůstává nenaplněna, slouží vůle ke slasti k tomu, aby existenciální nenaplněnost člověka alespoň na úrovni vědomí utlumila. Jinak řečeno, vůle ke slasti vystupuje do popředí tehdy, když člověk se svou vůlí ke smyslu vychází naprázdno. Pouze v existenciálním vakuu bují sexuální libido. Zklamání člověka v boji o smysl existence, jeho existenciální zklamání bývá zástupně kompenzováno sexuálním otupováním.“

A niektorí z nich si dokonca začínajú vynucovať uznanie tohoto patogénneho konceptu správania aj od väčšinovej spoločnosti. Akurát namiesto moci tankov používajú moc peňazí, médií a politiky.
Politici by tomu však mali venovať pozornosť na odborne vyššej úrovni, ako bulvár. Už len rezort zdravotníctva by mal mať k dispozícii dostatočné odborné zdroje na lepší prístup k frustrovaným jedincom, než je nalievanie peňazí do propagandy tých vzorcov správania, ktorými poškodzujú sami seba, a ktoré Frankl už dávno odborne vyriešil a akceptovať nález odborníkov - Vyjadrenie a
výzvu lekárov, psychológov a iných odborníkov ku vplyvu rodovej ideológie na duševné zdravie detí.

Frankl: „Cesta k získání slasti a k sebeuskutečnění vede pouze přes sebevydání a sebezapomenutí. Kdo tuto cestu pokládá za okliku, je v pokušení zvolit si zkratku a zaměřit se přímo na slast jako na svůj cíl. Pak se však ukáže, že domnělá zkratka je ve skutečnosti slepou uličkou.“

Samozrejme, každému človeku patrí uznanie jeho ľudskej dôstojnosti. Z tohoto uznanie ľudskej dôstojnosti však vôbec nevyplýva schvaľovanie všetkých vzorcov myslenia, motivácie, vnímania a správania toho človeka. Veď tá dôstojnosť je nezávislá na konkrétnom správaní a myslení jedinca, tobôž na jeho orientácii - akejkoľvek, nie len sexuálnej!
Kto však svoju identitu a dôstojnosť odvodzuje od nejakého - akéhokoľvek - spôsobu správania a spoločenské uznanie pre svoje názory, orientáciu a správanie si aj vynucuje, ten iba sám iným vydáva svedectvo o sebe a svojom probléme (je to prejav narcizmu, ale bolo by to na dlhšie vysvetľovanie. Aby som teraz neprekročil rozsah textu, snáď o tom neskôr napíšem samostatný blog).
Hoci na krátku dobu sa mu môže uľaviť, keď pre svoju symptomatickú kompenzáciu frustrácie a pre svoju racionalizáciu a narcizmus získa spoločenské uznanie, nie je to jej kauzálna terapia.
Človek tým riskuje prehlbovanie svojej frustrácie - zlej nudy, ako ju nazval básnik…

Hviezdoslav volá:
Na srdce však mi zvlášte bedli,
že skazy časov nevezme;
u jeho zdroja zhusta predli,
sprav, nech vrie v ňom cit neporedlý;
zlá nuda nech ho neusedlí…
Veď vpravde srdcom mladí sme!

Pavol Hammel v piesni Podnájom spieva:
Na začiatok netreba mať veľa
stačí, že sme majiteľmi cieľa.

Ľudské srdce však pre mladosť srdca a radosť potrebuje ciele vyššie, než iba sexualitu na kompenzovanie svojej frustrácie a vynucovanie uznania pre svoje racionalizácie a ostatné ego-obranné mechanizmy, ktorými si to zdôvodňuje.
Frankl: „…lidská existence odkazuje vždy k něčemu, co už není jí samou – k něčemu nebo k někomu dalšímu. A to buď ke smyslu, který stojí za naplnění, nebo na lidské spolubytí, s nímž se setkává. Člověk se stává doopravdy člověkem a plně sám sebou teprve tehdy, když se oddává nějakému úkolu, když ve službě nějaké věci nebo v lásce k druhému sám sebe přehlíží a zapomíná na sebe.
Je to stejné jako s okem, které plní svou úlohu »vidět svět« jen tak, že nevidí samo sebe. Kdy vidí oko něco ze sebe samého? Jen tehdy, když je nemocné: trpím-li šedým zákalem a vidím »mrak«, nebo zeleným zákalem a okolo světelného zdroje vidím duhové barvy, pak vidí mé oko něco ze sebe, vnímá své vlastní onemocnění. V téže míře je však má schopnost vidění porušena.“

Aj ťažkosti niektorých spoločenských autorít s hlbším pochopením tu opísanej psycho-sociálnej dynamiky vymenovaných udalostí môžu byť jedným z neskorých následkov tej prvej - okupácie našej vlasti tankami, ktoré pomohli udržať monopol režimu na všetky príležitosti občanov niekde sa uplatniť, teda nájsť zmysel svojej existencie. A z toho pretrvávajúcej okupácie našich myslí vzorcami vnímania, myslenia, motivácie a správania, ktoré totalitný režim vnútil tým ľuďom, od ktorých sa súčasné autority aj ich nasledovníci a nasledovníčky učili, od ktorých tie vzorce prevzali - neraz bez toho, aby si to uvedomili. Tým im však vnútil aj východisko k ich existenciálnej frustrácii a deprivácii.
Na tejto súvislosti nič nemení ani skutočnosť, že ich následky sa začali prejavovať až postupne a u niektorých ľudí sa zvýraznili až po skončení oficiálnej vlády totalitného režimu.
Je to analógia stavu, pri ktorom by človek utrpel úraz nôh, ale ako náhradu by dostal barle. A spadol by až po odňatí barlí.
Tak bol aj totalitný režim psychickou a emocionálnou barlou, ktorá kompenzovala duševný a emocionálny úraz, ktorý Husákova normalizácia občanom spôsobila - práve preto, aby im tú barlu mohla vnútiť. A po roku 1989, keď barla prestala fungovať, sa prejavili nádledky vnútenej poruchy vo zvýšenom počte rôznych ľudských havárií - drogové závislosti, samovraždy, korupcia a kradnutie: síce nie všetky, ale mnohé z nich boli a sú chybnými pokusmi kompenzovať si stratu barle - novou barlou, tj. iným zdrojom moci a slasti tlmiť pretrvávajúce následky frustrácie a deprivácie, ktoré občanom vnútila totalita (toto je však len zľahka načrtnutá súvislosť, podrobnejšie vysvetlenie by prekročilo rozsah textu. Snáď sa k téme niekedy vrátim v samostatnom blogu.).
---------------------

Hrdí na rodinu
Toto podujatie prebiehalo paralelne. Jeho účastníci verejne vyjadrili, že Rodina je skutočne úžasná a výnimočná, lebo sa v nej rodia a najlepšie vychovávajú deti, inde sa to lepšie nedá. Nič iné nie je také výnimočné a žiadne iné priateľské vzťahy sa rodine založenej manželstvom muža a ženy nevyrovnajú. Rodina si zaslúži výnimočné postavenie.
Mottom tohto ročníka bolo: Radosť rozdávaním rastie!
Tú radosť bolo v tvárach prítomných vidieť. Bola tam celkom iná atmosféra. Psychologicky by sme mohli konštatovať spolu s Franklom, že ich sebarealizácia skrze prekračovanie vlastného ega v prospech detí, v prospech nasledujúcej generácie je dobrým riešením aj pre psychiku, aj zdrojom radosti a štastia, hoci bez problémov to nie je.
Kto investuje do nasledujúcej generácie, robí najlepšiu investíciu!

A koniec-koncov - ani ministerstvo vnútra nemuselo na toto podujatie vynaložiť toľko peňazí daňových poplatníkov, ako na Dúhový pride.
Naopak - práve rodičia, ktorí dobre vychovávajú deti a investujú do nich svoj čas a pozornosť, rozum a lásku, pripravujú štátu budúcich daňových poplatníkov, ktorí zďaleka nie sú vystavení tak vysokému riziku deprivácie, existenciálnej frustrácie, depresií a vysokých spoločenských nákladov ja ich kompenzáciu ako tí, ktorí toto šťastie nemali a pokúšajú sa ho iba vykompenzovať sexom.

Za to by si tí rodičia zaslúžili viac pozornosti a verejného uznania od spoločnosti aj politikov, než doteraz, veď na vlastné náklady vychovávajú daňových poplatníkov, ktorí neskôr budú vytvárať hodnoty aj pre štát, aj pre dôchodky tých súčasných politikov...
------------
Poznámky:
[1] Viktor E. Frankl: Teorie a terapie neuróz; Úvod do logoterapie a existenciální analýzy, Grada 1999; str. 7; 27-28; 100. Publikace je doporučena jako odborný text ve státech EU, vychází v jazycích těchto zemí.
Foto autor;
Hrdí na rodinu: deti šantia pri muzike kapely Catharsic.
Ďalšie foto tu.