...V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.
Zmienka o ženách – žiadna z tých, čo sa spomínajú v rodokmeni nepatrí do hierarchie veľkých žien Starého zákona – nám umožňuje všimnúť si osobitne zblízka, že práve ony, prítomné v rodokmeni oznamujú, že v žilách Ježiša prúdi krv pohanov, a pripomínajú nám tak príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podmaňovaní si. V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.
A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla. Zo spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný sa dozvedáme skôr ako Jozef to, čo sa udialo Márii; a on pri svojom rozhodovaní demonštruje svoju ľudskú kvalitu ešte skôr, ako mu anjel pomôže pochopiť všetko, čo sa dialo okolo neho. Šľachetnosť srdca ho vedie k tomu, aby podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona; a dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné, sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného, ktorý – hoci nedisponuje všetkými informáciami – sa rozhoduje pre zachovanie dobrého mena, dôstojnosti a života Márie. A v jeho pochybách ako konať čo najlepšie mu Boh pomohol urobiť rozhodnutie, keď mu osvietil jeho úsudok.
Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou! Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok...
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .