Istej matke povedali, že jej čiastočne hluchý synček je ťažkým orieškom a že ho nie je možné učiť. „Ja ho budem učiť sama”, odvetila žena. A stalo sa. Meno chlapca bolo Thomas Alva Edison, neskorší vynálezca elektrickej žiarovky, gramofónu, filmovej kamery a množstva iných vecí. V roku 1876 úradníci spoločnosti Western Union označili telefón za „hračku” a odmietli ho ako smiešnu vec. Roku 1878 sa zasa vysmial Britský parlament z Edisonovho pokusu s elektrickým svetlom. Roku 1945 admirál Leahy nazval atómovú bombu hlúposťou v tom zmysle, že nie je možné, aby fungovala. Žiaľ, ako vieme, fungovala.
Všetky tieto príbehy s mnohé im podobné, ktorých nie je málo, nás vedú k jadru dnešného evanjelia. Jeho myšlienkou je prinášanie ovocia z toho, čo máme k dispozícii. V podobenstve o vinici sa nachádzajú dvojí nájomníci. Tí prví, ktorým hospodár dôveroval a dal im všetko, čo potrebovali, aby priniesli dobrú úrodu, sklamali a úrodu nepriniesli. A druhí, ktorí prišli po nich, medzi ktorými boli možno aj tí, ktorými tí prví pohrdli, ktorí úrodu priniesli.
Nechcem zachádzať do detailov podobenstva. Čo je pre nás dôležité, sú slová Ježišove, ktoré povedal na záver podobenstva a ktoré vlastne naznačujú, čo týmto svojím podobenstvom chcel každému z nás povedať: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.” Tieto úžasné slová nám hovoria o jednom: my ľudia máme sklon uprednostňovať a preceňovať veci, ktoré sú k ničomu a pohŕdať vecami, ktoré sa nakoniec ukážu ako veci podstatné. Naše kritériá na hodnotenie toho, čo je dôležité a čo dôležité nie je, sú často veľmi pomýlené.
A týka sa to mnohých sfér. Netýka sa to len ľudí a vecí z nášho okolia, ale týka sa to aj nás samých. V živote každého jedného z nás sú veci, ktoré možno podceňujeme, zavrhujeme, nimi pohŕdame, odmietame ich a pritom sú to veci, ktoré – ak im dáme šancu – majú pre nás a pre náš život potenciál stať sa kameňmi uholnými. Uholný kameň v Biblii znamená buď kameň základový, na ktorom stojí celá stavba alebo kameň, ktorý sa dával ako posledný do stredu klenby a teda bol akoby korunou, uzáverom a zavŕšením celej stavby a navyše, celú stavbu držal pohromade. Kameň uholný je teda najpodstatnejší a najdôležitejší kameň celej stavby.
Obraz zavrhnutej a odmietnutej veci, ktorá sa nakoniec stala vecou životodarnou je obrazom veľmi biblickým. Boh na zlé činy ľudí namiesto toho, aby ich trestal alebo zavrhol odpovedá darom milosti. Hriech Adamov sa tak stáva dôvodom na príchod Krista Spasiteľa. A to až tak, že keď sv. Augustín o tomto hriechu uvažuje, prichádza k záveru, že my, ktoré sme tu po hriechu sme na tom lepšie, ako by sme boli, keby do sveta nebol prišiel hriech, lebo v takom prípade by k nám nebol prišiel náš Spasiteľ, Ježiš Kristus. A preto prvotný hriech Augustín nazýva pojmom „šťastná vina“. Alebo hriešny čin Jozefových bratov nakoniec viedol k záchrane celej rodiny. Keby Jakubovi synovia neboli svojho brata Jozefa odhodili a predali do Egypta, boli by asi v čase neúrody zomreli všetci hladom. V novozákonných dejinách nachádzame to isté v tom, čo píše Tertulián o odhodených kresťanoch: „krv mučeníkov je semenom nových kresťanov“. To, čo malo byť zničením, koncom diela, sa stalo jeho rozmachom.
Toto silné posolstvo pre mnohých z nás, ktorí sme naučení lamentovať nad nepriaznivými okolnosťami nášho života a tak sa vlastne vyhovárať, prečo my nemôžeme byť tak plodní, ako sú ľudia, ktorých životné okolnosti sú priaznivejšie alebo prečo my nemôžeme prinášať toľko ovocia, ako tí, ktorí dostali do vienka len tie najlepšie veci a najlepšie talenty je vážnou výzvou a pozvaním. Takéto lamentovanie nemá totiž racionálnu bázu a preto naň nemáme nárok. Uveďme si niekoľko príkladov obdivuhodných ľudí, ktorí sa takouto mentalitou nenechali premôcť....
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
