...„Nie som pán času“ – „pomôže nám opakovať si túto pravdu“, odporučil Svätý Otec, „lebo nás to zachraňuje od ilúzie okamihu – čiže od toho, aby sme brali život ako nejakú reťaz pozostávajúcu z momentov, ktorá nemá zmysel“. „Som na ceste a musím hľadieť vpred“, avšak musím zároveň zvážiť, že „smrť je dedičstvom“, ktoré zanechám, nie tým materiálnym, ale dedičstvom svedectva, upresnil pápež František a pokračoval:
„A musíme si klásť otázku, aké by bolo to dedičstvo, ak by si ma Boh povolal dnes? Aké dedičstvo zanechám ako svedectvo života? Je to jedna dobrá otázka, ktorú by sme si mali položiť a takto sa pripraviť, lebo sa to týka nás všetkých, nikto z nás tu nezostane ,ako relikvia‘. Nie, všetci pôjdeme touto cestou.“
A nakoniec, smrť sa týka pamäti, bude rozpomenutím sa. Môžeme si preto v mysli urobiť akúsi „rozpomienku v predstihu“, predstaviť si prítomnú chvíľu v spätnom pohľade momentu našej smrti, a tak vnímať v správnom svetle význam našich skutkov, povedal pápež František:
„Keď budem umierať, čo by sa mi páčilo, že by som sa tak mal zachovať dnes, v tomto rozhodovaní, ktoré je na mne dnes, v dnešnom spôsobe života? Je to určité rozpamätanie sa v predstihu, ktoré osvetľuje dnešný okamih. Aby sme z pohľadu skutočnosti smrti vniesli svetlo do tých rozhodnutí, ktoré musíme robiť deň čo deň.“
Cítiť sa na ceste smerujúcej k smrti „nám teda všetkým prospeje“, uzavrel rannú homíliu v Dome sv. Marty pápež František.
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
