...Zastav sa trochu a zanechaj tento nepokoj a nezmyselné naháňanie sa, ktoré napĺňa srdce trpkosťou z pocitu že človek nikdy k ničomu nedôjde. Zastav sa, zanechaj tento tlak, nútiaci ťa žiť zrýchlene, ktorý rozptyľuje, delí a napokon ničí čas pre rodinu, čas pre priateľstvo, čas na deti, čas na starých rodičov, čas na vďaku... čas na Boha.
Zastav sa trochu pred potrebou, aby ťa stále všetci videli, pred potrebou byť stále „vo výklade“, pre ktorú sa zabúda na hodnotu intimity a uzobranosti.
Zastav sa trochu pred sebavedomým pohľadom a prchavými pohŕdavými poznámkami, z ktorých sa rodí zabúdanie na nežnosť, súcit a rešpekt pri stretnutiach s druhými, zvlášť so zraniteľnými, chorými a pred tými, čo sa topia v hriechu a v omyle.
Zastav sa trochu pred sklonom chcieť mať všetko pod kontrolou, chcieť všetko vedieť, všetko devastovať. Tieto postoje sa v tebe rodia keď zabudneš na vďaku za dar, ktorým je život a toľké dobrá, ktoré si dostal.
Zastav sa trochu pred ohlušujúcim hlukom, v ktorom odumiera a stráca sa náš sluch a necháva nás zabúdať na plodnú a tvorivú moc ticha.
Zastav sa trochu a neživ v sebe sterilné a neplodné city, ktoré pochádzajú z uzavretosti a sebaľútosti a bránia ti ísť v ústrety druhým a deliť sa s nimi o ťažkosti a bolesti.
Zastav sa pred prázdnotou toho, čo je chvíľkové, prchavé a povrchné, čo nás zbavuje koreňov, vzťahov a hodnoty spoločného kráčania životom.
Zastav sa. Postoj, aby si sa mohol pozerať a kontemplovať!
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .