Pre veriaceho človeka je dôležité, aby neustále prežíval skutočnosť, že Pán je prítomný stále v jeho živote a že sa o neho bez prestania stará a že ho miluje. Toto presvedčenie je pre jeho život viery dôležité. Toto je to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Ide o praktické žitie motta: „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nebol schopný podržať svojou milosťou.“ Niekedy nie je ťažké si jeho prítomnosť uvedomovať. Sú však aj chvíle, kedy cítime, že Pán od nás odišiel, že nás nechal akoby napospas „divej zveri“. Vtedy je nevyhnutné o uvedomovanie si jeho prítomnosti bojovať.

Božie slovo dnešnej nedele nás vedie práve týmto smerom: k schopnosti neustále si uvedomovať, že Boh je prítomný v našom živote. Je tomu tak v prípade ťažko skúšaného Abraháma, a je tomu aj v prípade apoštolov, zruinovaných po vypočutí si Ježišovej predpovede o jeho utrpení ako aj o nevyhnutnosti kríža v živote každého jeho nasledovníka. Potrebovali injekciu, a Pán im ju pri svojom premenení na vrchu poskytol.

Tie injekcie sú k dispozícii aj nám a to vo forme náboženských zážitkov rozličného druhu. Existujú tri druhy náboženských zážitkov, cez ktoré nás Pán uisťuje o svojej prítomnosti. Prvou sú bežné, normálne, riadne prostriedky jeho prítomnosti: Boh je prítomný vo svojom Slove, vo sviatostiach, v ľuďoch okolo nás. Problémom je, že mnohé z týchto vecí prehliadame, alebo ich podceňujeme, alebo ich nepokladáme za nič výnimočné. A tak sa nám môže stať to, čoho sa obával sv. Augustín, keď sa modlil: Timeo Deum transeuntem – „Bojím sa, že Boh bude prechádzať popri mne a ja si ho nevšimnem.“

Tu sa vyžaduje vrátiť sa naspäť v mysli k tým momentom, kedy Pán bol prítomný pre mňa v mojom živote, ale ja som ho nepostrehol, lebo to bolo pre mňa čosi príliš bežné, čosi príliš samozrejmé….

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .