Prečo sme tak otupení pre veľkosť nebeského pokrmu, ktorý nám Boh ponúka? Ježiš hovorí o chlebe života, a my sme z neho urobili odmenu zbožných duší, možno i niečo na spôsob kaviáru po dobrej večeri, ktorý môžem a nemusím mať; veď predsa s Bohom môžem žiť aj inak.
Pravdaže, je možné prijímať duchovne, tak ako to robili mnohí vo väzení a inde. Žijem ale s Bohom „skutočne“, keď nepociťujem hlad po chlebe života? Či je možné žiť a pritom nejesť? Keď pol dňa nejeme, žalúdok sa ozýva a celí nervózni kutráme v špajzi a v chladničke. A keby sme nejedli týždeň, zabudneme na svoju slušnosť a budeme sa biť o kúsok suchého chleba.
Ježiš vo svätostánku nie je preto, aby ho uchovávali v zlate, ale aby sme sa ním duchovne sýtili. Pri dožinkách síce vezú prvý chlieb z úrody na ozdobnom voze, ale dobre vedia, že chlieb tu nie je preto, aby sa vozil, ale aby sa zjedol. Až pochopíme, aký veľký dar Božej blízkosti máme v eucharistii, nebudeme sa od Pánovho stolu tak ľahkomyseľne vzďaľovať.

Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)