....Konečne, jedným z najvýraznejších momentov pre chvíle frustrácií a znechutenia môže byť poznanie, že nás okolie nie príliš dobre chápe, že sú okolo nás dokonca takí, ktorí nám výslovne hádžu polená pod nohy. Chvíľu to človek ťahá, avšak po čase, hlavne u tých slabších, sa objaví pocit frustrácie, sklamania a znechutenia. Môže to prísť dokonca až tak ďaleko, že človek praští so všetkým a oddá sa zúfalstvu.

Takýmto prípadom bol prorok Eliáš z prvého čítania nasledujúcej nedele. Všimnime si jeho príbeh.

Prorok Eliáš bol človek, ktorý žil v ťažkých časoch panovania kráľa Achaba a jeho manželky Jezabel. Achab bol slaboch, jeho manželka bola zlou ženou a navyše hlboko odbojnou proti Bohu. A tak v krajine nastali dva problémy: Ľud sa pomaly odvracal od viery v jedného Boha a na obzore bol hlad spôsobený dlhým 3 a pol roka trvajúcim suchom.

A Eliáš vstúpil do tejto situácie. Vyzval  ľud, aby sa vrátil naspäť k viere v pravého Boha. Keďže ľudia boli zmätení, nevediac, kto je pravým Bohom, či Boh Eliáša, alebo bohovia pohanských kňazov, tak sa usporiadala skúška na vrchu Karmel. Eliáš vyhral. A navyše - rozpršalo sa.

Lenže namiesto toho, aby si Eliáš užíval zaslúženého pokoja a „odmeny“ po tejto udalosti, kráľovná  Jezabel ho nariadila prenasledovať a zabiť a tak musel utekať. A ako tak utekal, dostal sa do depresie, kedy si nežiadal už žiť, ale radšej to všetko z kratšieho konca skončiť.

A tu prichádza k zásahu. Sám Boh zasahuje a vstupuje do jeho života cez anjela. Kto bol ten anjel, nevieme. Niektorí komentátori sv. Písma hovoria, že to bol asi jeho sluha, alebo niekto iný, kto ho doprevádzal. No je možné aj to, že to bola nadprirodzená bytosť.

Anjel použil na pomoc Eliášovi niekoľko krokov. Nakoľko aj okolo nás je veľa ľudí, ktorí sú v podobnom rozpoložení ako Eliáš, a my by sme mohli byť Bohom povolaní stať sa ich anjelmi, ktorí by im pomohli z ich depresie sa dostať, pozrime sa na kroky, ktoré použil anjel, aby sme sa z nich poučili.

Prvým krokom bol jemný dotyk. Človek, ktorý je v depresii nepotrebuje výčitky, kázne a provokácie. A to ani v prípade, keby človek za svoj stav bol výslovne zodpovedný: povedzme tým, že by vykonal niečo nerozumné alebo nepremyslené. Biblisti hovoria, že aj Eliáš do istej miery niesol zodpovednosť za svoj stav: po poznaní, že Boh mu pomohol vyhrať nad pohanskými kňazmi si počínal dosť sebavedomo. Dal dokonca pozabíjať pohanských kňazov, čo – ako hovoria niektorí – nemusel. A zdá sa, že práve toto spôsobilo, že sa dostal do nepriazne kráľovnej Jezabel, ktorá potom reagovala voči nemu zúrivo. Anjel mu však nič nevyčíta. Výčitky totiž deprimovanému človeku nepomáhajú, naopak, privádzajú ho ešte do hlbšej krízy. Anjel mu daroval svoj dotyk. Podobne sa máme zachovať voči zlomenému človeku aj my: dotknúť sa ho. Ten dotyk musí byť jemný. Musí byť výrazom opory a spolucítenia a empatie. Človek v depresii potrebuje, aby ten iný, anjel, pri ňom sedel, bol s ním, vžil sa do jeho situácie. Ďalej anjel dal Eliášovi jedlo. Toto je to, čo potrebuje človek, ktorý je dole: jesť. Tu sa nejedná o fyzický chlieb, hoci aj ten je často na mieste. Tu ide o pokrm symbolický, niečo, čo živí toho človeka zvnútra: láska, pozornosť, záujem...

Druhým krokom bolo uistenie, že cesta bude dlhá. V skutočnosti, bude trvať 40 dní a 40 nocí. Číslo štyri znamená v Biblii kompletnosť. Štyri krát desať (4 x 10) znamená kompletnosť desaťkrát. A tu sa jedná o to, že často náš zásah do života zdeprimovaného človeka sa nedá vyriešiť jednorázovo. Ide o proces. Myslieť si, že zdeprimovanému človeku pomôžeme jedným slovom, prípadne rozhovorom by bolo ilúziou. Cesta z depresie, ktorá je obyčajne výsledkom dlhodobej frustrácie bude tiež dlhodobá. Človek musí počas nej často zmeniť štruktúru celého svojho života, prehodnotiť a preusporiadať priority a odstrániť zo svojho života zbytočnú bagáž. A tak je jasné, že takéhoto človeka bude treba doprevádzať, byť s ním, jemne a nenápadne. Pokušenia, ktoré taký človek má, pokým príde znova k dobrému stavu, sú mnohé. Všimnime si to isté číslo aj v Ježišovom prípade, keď bol na púšti, tiež tam bol 40 dní a bol pokúšaný trikrát. Takže takýto človek tiež bude pokúšaný určite viac ako jedenkrát a tak treba byť s ním.

A konečne, príchod na svätý vrch. Aj tam mu pomohol anjel. A aj toto je úloha anjela, ktorý doprevádza druhého človeka v jeho ťažkej situácii depresie, znechutenia, frustrácie a smútku. Pomôcť mu na miesto, kde sa je schopný stretnúť s Bohom a potom sa nenápadne a bez stopy vzdialiť. A možno, že toto je najväčšia skúška pre anjela: vedieť v pravú chvíľu odísť a neurobiť si z človeka, ktorému pomohol, človeka závislého na sebe.

Možno sme niektorí sklamaní, keď počúvame, že máme byť anjelmi iných na ich ceste z depresie. Možno práve my potrebujeme takého anjela. Avšak fakt je ten - a či sme ho neskúsili už toľkoráz? - že iba vtedy, keď iným pomáhame, môžeme prísť k vlastnej pomoci. Všetci sme občas viac či menej v stave smútku, znechutenia, frustrácie a depresie. A keď niekedy cítime prítomnosť takých anjelov v našom živote, máme pokušenie povedať si: tým ale je! Ľahko im je hovoriť, keby tak vedeli, aký ťažký je život... Každý ho má ťažký a každý je v depresii, avšak zázračná vec je to, že v takýchto chvíľach, keď nie sme schopní pomôcť si sami sebe, sme až obdivuhodne schopní pomôcť iným. Možno, že tak to má fungovať, že to je to, ako funguje to Pavlovské: „Navzájom si znášajte svoje bremená!“…

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .