Existenciu očistca, poznali už veriaci v Starom zákone. Napríklad Júda Makkabejský dal za mŕtvych konať obety, lebo veril, že im takto budú odpustené hriechy (2 Mak 12,46). A skutočne židia pred Kristom a za čias apoštolov sa modlili v sobotu v synagógach za mŕtvych.

V Novom zákone hovorí Kristus: „Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom“ (Mt 12,32). Už sv. Augustín tvrdí, že podľa týchto slov sa dá niečo odpustiť po smrti. V pekle je
to nemožné, v nebi to nie je potrebné, teda kdesi inde, v očistci. A v evanjeliu sv. Matúša čítame podobenstvo o hospodárovi, ktorý so svojimi služobníkmi účtuje.

Je tu zmienka o žalári, do ktorého mal byť uvrhnutý nemilosrdný sluha dokiaľ nezaplatí do posledného haliera (18,34). Tento žalár nazývajú cirkevní otcovia očistcom. A svätý Pavol hovorí: „...dielo každého vyjde najavo. Ten deň
to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je.

Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (l Kor 3,13-15). V Biblii nie je náuka
o očistci rozvinutá do detailov, je len začatá, tak ako je tomu aj v prípade mnohých ďalších vecí.

Existencia očistca je aj v súlade s rozumom. Božia svätosť je totiž taká veľká, že nič poškvrnené nemôže prísť do neba (Zjv 21,27). Ale platí aj druhý výrok: Neponechám bez odmeny ani čašu studenej vody, ktorú niekto podá druhému (Mt 10,42). Boh je milosrdný, chce spasiť čo najviac ľudí. Pre všedné hriechy alebo pre nedostatočné zadosťučinenie za hriechy nemôže nikoho zavrhnúť. Bez očistca by logicky Božia spravodlivosť a svätosť nebola úplná.

Očisťovanie človeka, ktorý sa v smrti rozhodol pre Boha, ale trpí ešte následkami svojho nedokonalého života, spočíva toto očisťovanie predovšetkým v nesmiernom bolestnom poznaní, aký skutočne sme, a v dozrievaní v láske,
ktoré bráni nevýslovne pálčivej túžbe spojiť sa s Bohom – láskou. Je to životný proces v človeku - človek si uvedomuje, že sa síce dostal k Bohu, ale nie je ešte
pre život s ním celkom disponovaný (Zjv 21,27).

Podľa Jany de Chantal vráža Božia láska meč (dnes by sme možno skôr povedali skalpel) do najhlbších záhybov ľudskej duše, aby nás oddelila od nás samých v našom záujme. Boh tak z nás odstráni všetko, čo by nám v nebi prekážalo. Bolieť to bude podľa toho, ako hlboký zásah to bude musieť byť. Nie je to však bolesť zúfalá, bezvýchodisková.

Boh ju spôsobuje z lásky a my ju prijmeme v láske a v maximálne vystupňovanej túžbe po nebi. Čím usilovnejšie, za cenu bolesti, ľudské ja ustupuje pred Bohom, tým usilovnejšie rastie v duši radosť nielen z toho, že už nemôže Boha stratiť, ale že mu bude dokonale náležať. Veľkú útechu majú duše v očistci tiež z toho, že im Cirkev a veriaci pomáhajú svätými omšami, modlitbami, obetami a privlastňovaním odpustkov.

Jedno z vysvetlení nepridŕžajúce sa doslovného výkladu, prečo si predstavujeme duše v očistci uprostred očistcových plameňov je, že je ťažké inak si predstaviť ich bolesť. V Biblii je často oheň používaný v zmysle očisťovania.
Bolo by nesprávne chcieť dĺžku očistca merať našim časom. Večnosť nemožno merať časnosťou.

Nikde v Biblii nie je zmienka, ako dlho trvá očisťovanie v očistci. Z výkladu posledného súdu, ktorý podal Ježiš, vieme, že Kristus rozdelí súdených na spravodlivých a nespravodlivých, a že tu nebude žiadny stred. Všetky hriechy si teda musíme odpykať do času posledného súdu, takže očistec skončí a na večnosť prejdú len spravodliví a nespravodliví. Očistec je predovšetkým situáciou duše.

Keď Boh je dokonalá láska, prečo dušu po smrti „nenapraví“ bezbolestne, asi tak, ako keď lekár operuje pacienta v stave bezvedomia? Otázka znie sugestívne, ale niečo nám neklamne hovorí, že Boh, ktorý rešpektuje nádherný dar slobody človeka, nepripraví ho o ňu ani v rozhodujúcej chvíli. Ani radosť nemôže byť dokonalá, pokiaľ ku nej prídeme nevedomky a lacno. Každá pravá radosť, tým skôr tá vrcholná v nebi, má byť slobodne prebojovaná.

V Cirkvi sa od počiatku konali modlitby a omše za zomrelých, pri každej omši bývala pri oltári zvláštna spomienka na zosnulých. Tak o tom hovorí už sv. Ján Zlatoústy, sv. Augustín, Tertulián na začiatku 3. storočia, sv. Cyprián,
Ambróz, Cyril Jeruzalemský, Efrém, Bazil Veľký, sv. Gregor Nazijánsky, sv. Monika, nápisy na hroboch v katakombách i bohoslužobné knihy prvých sektárov.

Ak duša, za ktorú sa prosí je už v nebi, táto pomoc sa dá niekomu inému, na koho sa možno zabudlo.
Niektorí naši odlúčení bratia tvrdia, že nemá zmysel modliť sa za zomrelých. Podľa nich je vo chvíli, keď zomreli, s konečnou platnosťou rozhodnuté aký je ich údel. Toto tvrdenie je veľmi tvrdé; či môže existovať niečo, s čím by som sa nemohol obrátiť na Ježiša? Keď ide k súdu niekto, kto je nám drahý, ale nebol bez viny, a zároveň viem, že sudca je mojim najmilším priateľom, kto ma zadrží, aby som ku nemu nešiel a neprosil ho o milosť a odpustenie?

Nemožno celkom vylúčiť, že Boh môže duši zomrelého dovoliť vplývať nejako na žijúcich. Oveľa častejšie sa však pri výpovediach o pôsobení mŕtvych jedná o výmysly a povery alebo tu môžu hrať svoju rolu určité psychické vplyvy. Viera v možnosť zjavenia sa zomrelého je však stará ako dejiny ľudstva.

Aj Tertulián, Augustín, Evodius, Gregor Veľký, Tomáš Akvinský a iní hovorili o tejto možnosti. Je aj dôkazom nesmrteľnosti duše. Vyskytuje sa v životoch svätých, napr. Márie Anny Lindmayrovej, Anny Kataríny Emmerichovej, Kláry
Moes, Don Bosca a iných. - Zjavenie, ktorým sú ľudia veľmi trápení, nemožno pripisovať dušiam zomrelých, tí sú zakotvení v láske Božej a blížnych, stoja pod priamym Božím riadením a nemôžu teda ľubovolne robiť zlo. Cirkev je veľmi
opatrná v prijímaní takých zjavení.