Jedných z dôležitých aspektov dobrého vzťahu je zameranie sa na budúcnosť tých, s ktorými tento vzťah tvoríme. Ľudia, ktorí sú vo vzťahu, myslia spolu na budúcnosť, dúfajú v splnenie mnohých plánov v budúcnosti, modlia sa za budúcnosť, snívajú o nej, tešia sa na ňu. Toto vidíme napríklad dokonca u rodičov, ktorí čakajú svoje dieťa, zvlášť, keď ide o dieťa prvé. Ich hlavy môžu byť plné bicyklov, bábik, hokejok, hudobných nástrojov, vysokoškolských diplomov, významných kariér. Všetko toto samozrejme sa týka budúcnosti ich dieťaťa, ktorého narodenie práve očakávajú. Ich mysle hľadia na jeho budúcnosť, lebo im na jeho budúcnosti veľmi záleží.
Pamätám sa, milí priatelia, ako – a nie je tomu ani tak dávno – mi istý môj známy s veľkou naliehavosťou rozprával o nádejach a snoch pre svoje dve dospievajúce deti. Rozprával o ich schopnostiach a talentoch a o jeho nádeji, že snáď sa im tieto ich dary podarí naplno rozvinúť. Ale rozprával mi aj o hodnotách, ktoré by chcel, aby si jeho deti osvojili. Veľmi veril, že jeho deti nebudú žiť len pre seba, ale že si osvoja schopnosť starať sa aj o iných a zaujímať sa aj o dobro druhých, zvlášť komunity, ktorej sú členmi. Dúfal, že budú schopné čosi zo seba darovať aj ľuďom okolo a takto prispieť k tomu, že aj ich zásluhou sa svet okolo nich stane lepším. Tomuto otcovi veľmi záležalo, aby si jeho deti niesli vo svojom srdci a vo svojich životoch to, čomu ich s takou oddanosťou učil, a to nielen svojimi slovami, ale hlavne svojím životom. Až neskôr som si uvedomili, prečo tomuto môjmu známemu v tej chvíli tak veľmi silne záležalo, aby jeho deti boli dobré a aby boli pre svet prínosom. Zakrátko po našom stretnutí totiž zomrel na ťažkú chorobu.
Evanjelium dnešnej nedele, milí priatelia, je záverečnou časťou Ježišovej záverečnej modlitby prednesenej pri poslednej večeri. Je to modlitba, ktorú v prítomnosti svojich učeníkov predniesol svojmu Otcovi krátko pred svojou smrťou na kríži. Sú v nej, pochopiteľne, posledné slová určené jeho nasledovníkom pred jeho smrťou. Ježiš chcel, aby – keď on odíde – jeho učeníci na ne stále pamätali a nikdy na ne nezabudli. Vo svojej rozlúčkovej reči Ježiš povedal svojím učeníkom mnoho dôležitých vecí. Tuná, v tejto záverečnej časti svojej rozlúčkovej reči Ježiš prechádza do modlitby adresovanej svojmu Otcovi. A hoci sú to slová určené Otcovi, je jasné, že Ježiš chcel, aby ich jeho učeníci počuli a si ich zapamätali.
V časti, ktorú počujeme v túto nedeľu, Ježiš obracia svoju pozornosť na budúcnosť. Vie, že zomrie, a preto tu vyjadruje svoje hlboké city ohľadom ich budúcnosti. Je len prirodzené, že ak svojich učeníkov miloval a ak ich miloval skutočnou, nefalšovanou láskou, že mu na ich budúcnosti záleží. „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ Týmito slovami začína jeho posledná večera a tým aj jeho rozlúčková reč, ktoré sú pomerne dlhé. V jej poslednej časti, ktorá je modlitbou, o tejto svojej láske k nim, ktorou začal svoju poslednú večeru ďalej uvažuje. Jeho ustarostenosť sa točí okolo ich budúceho života a služby. Ako Ježiš bol poslaný od Otca, podobne aj oni sú poslaní, aby cez ich slová uverili v neho ďalší ľudia. V tejto krásnej modlitbe počujeme, že ich čaká skvelá budúcnosť, a to preto, lebo cez Ježiša sú napojení na jeho Otca. Jeho hlavnou túžbou je, aby tento vzťah v nich pokračoval. „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ hovorí Ježiš. „Aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ A presne o túto lásku mu ide. Táto láska, ak jej zostanú verní, bude tým, čo si na nich bude všímať svet, čo na svet bude tak mocne pôsobiť, a to až tak, že mnohí cez ňu uveria v neho. Ľudia uveria v Ježiša iba na základe ich slov, ktoré sa stávajú hodnovernými cez ich žitú lásku. Takto sa teda Ježiš tvárou-tvár svojej smrti modlí, aby zásluhou týchto jeho učeníkov sa svet stal iným.
Táto modlitba, milí priatelia, je významná hlavne teraz v tomto čase. Je to čas, kedy sa, podobne ako Ježišovi učeníci, nachádzame v akomsi medziobdobí. Spomeňme si, ako sa Ježišovi učeníci správali. Mali za sebou nanebovstúpenie Pána. Ježiš od nich odišiel. Turíce boli síce pred nimi, no oni o tom nevedeli. A tak po nanebovstúpení Pánovom hľadeli do neba s hlavami vykrútenými dohora a na perách mali nevyslovenú otázku: „Čo bude ďalej?! Máme ešte nejakú budúcnosť?“ Neverili, že pred nimi je nejaká budúcnosť. Zabudli, že na nich čaká misia. Duch Svätý im to pripomenul a oni sa konečne zmobilizovali.
Nám sa môže stať čosi podobné. Slová Ježišove z jeho záverečnej modlitby pri poslednej večeri patria aj nám. Musíme uznať, že aj my sme – tak ako Ježišovi učeníci – napojení na Boha. Že naša viera v Ježiša je výsledkom toho, že v našom živote sme stretli niekoho, kto v sebe zosobňoval lásku Ježišovu k svojmu Otcovi a tiež k jeho učeníkom. Teraz sme my tí jeho učeníci. A teda je teraz na nás ísť do sveta a túto lásku ohlasovať a žiť tak, aby ju ľudia videli a cez ňu aj oni uverili v Ježiša.
V každom vzťahu je prirodzené mať nádeje a sny o tých a pre tých, ktorých milujeme. Môj známy, ktorého som spomínal v úvode zanechal svojim potomkom krásny odkaz. A to nielen vo svojich slovách, ale aj v tom, čo on sám robil, ako on sám prežíval svoj život, v čom on sám videl hodnoty života a v čom ich, naopak, nevidel. Jeho deti budú určite na tento jeho odkaz spomínať a budú si ho pamätať počas celého svojho života, dlho, dlho po jeho smrti. A tieto slová ich budú formovať. A to aj v prípade, že by sa od nich vzdialili. Budú im totiž vždy poukazovať na to, kam sa je možné znova vrátiť.
Ježišove slová si pripomíname často. Nielen tým, že si ich čítame vo Svätom Písme. Pripomíname si ich hlavne pri každej eucharistii. Veď čo iné je eucharistia, ako sprítomnené pripomínanie si Ježišovho posledného odkazu?
Želám vám, milí priatelia, takéto plodné a oči otvárajúce prežitie eucharistie aj v túto nedeľu.
Text zverejnený na webovej stránke verbisti .
