Auto niekoľkokrát prešlo po ulici, nakoniec zastavilo. Rozsvietili sa výstražné smerovky, vystúpil z neho vodič. Bezradne sa obzeral. Hľadal miesto na zaparkovanie. Všetko plné. Ako dlho tu môže takto stáť a nebrzdiť premávku?
Neďaleko na chodníku, pred činžiakom, stáli tri deti, chlapec a dve dievčatka. Pozorovali vodiča auta. Chlapec vykročil smerom k bezradnému šoférovi.
„Dobrý deň, ujo,“ pozdravil.
„Dobrý deň,“ odvetil mu bezradný muž.
„Potrebujete zaparkovať?“
„Áno, budem tu celý deň, idem navštíviť mamu.“
„Čakám tu so sestrami na rodičov. O chvíľu prídu. Tam máme auto, zelenú Škodovku. My odchádzame a vrátime sa až zajtra, môžete na to miesto zaparkovať svoje auto,“ hovoril chlapec ukazujúc na neďaleko stojace vozidlo.“
„Ďakujem ti veľmi pekne. Potešil si ma, už som bol bezradný.“
Neprešli ani tri minúty a miesto bolo voľné.
„Pane, môžete byť hrdý na svojho syna, je slušný a všímavý. Ďakujem, dobre ste ho vychovali.“ poďakoval sa otcovi chlapca.
- blog používateľa Milan Škvarenina
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač