Vo vedomí aktuálnych klimatických zmien na Zemi a v súvislosti so zavŕšením veľkonočného obdobia turíčnou slávnosťou človeku mimovoľne prichádza na um otázka, ako je to s klimatickými zmenami v duchovnej oblasti. Môžeme hovoriť i dnes o tom mocnom prvokresťanskom vanutí Ducha, alebo skôr musíme s obavami poukazovať na akési zvláštne bezvetrie a skleníkový efekt, ktorý omračuje duchovný život človeka?

Som si vedomý, že zvolenou formuláciou otázky automaticky evokujem sebaobranný reflex poukazovaním na diela a ľudí, na ktorých je evidentne vidieť, že Duch Svätý vie skutočne dobre a účinne triafať a pôsobiť i v dnešnej dobe.

Ak však budeme uvažovať týmto spôsobom, nikam sa nedostaneme. Veď to by sme podobne mohli argumentovať aj v období Alexandra VI. a ostatných renesančných pápežov, pričom sami dobre vieme, ako hlboko by sme sa mýlili.

Takže viac, než na pozitíva, treba sa nám pozerať na negatíva, ktoré sprevádzajú život Cirkvi a v ich kontexte osobitne a hlavne sa pozerať na svoj vlastný život:

- som kresťanom podľa mena alebo aj podľa života?

- som otvorený pre pôsobenie a dary Pánovho Ducha, alebo som skôr vlažný a aj na mňa sa vzťahujú slová Písma, že ma Pán už-už vypľúva zo svojich úst?

A je tu problém... lebo už nemôžem argumentovať tými super ľuďmi a bingo akciami, ale vidím seba v zrkadle Pánovho turíčneho pozvania. Toho pozvania, ktoré Pán veľmi osobne a naplno adresuje každému z nás: som to práve ja, sme to práve my, na ktorých Pán vylieva svojho Ducha! Som to práve ja, sme to práve my, ktorí v pôsobení Ducha Svätého máme na to, aby sme naplno našu vieru žili!

Nie, nepíšem tieto riadky, aby som dal čitateľom alebo sebe po nose... Skôr sa pýtam a zamýšľam nad tým, čo nám bráni, aby sme tú sľubovanú a častokrát aj deklarovanú plnosť Ducha vo svojich životoch zažívali.

Som bytostne presvedčený, že Pán i dnes na nás vylieva svojho Ducha a ponúka nám dary, v ktorých môžeme svoju vieru i svoj život pretvoriť úplne podľa evanjelia. A tak si v zásade uvedomujem tri problémy na strane človeka, ktoré nám v tom bránia...

1. Hriech

Hriech je tým základným problémom, ktorý v nás ničí Boží život a pôsobenie milosti. V dnešnej dobe sme často svedkami duchovnej schizofrénie, ktorej súčasťou je na jednej strane mnohoraké prispôsobovanie sa životu sveta (vzťahy, sexualita, kariéra, základné hodnotové postoje...) a na strane druhej snaha sa angažovať v oblasti duchovnej, niekedy privedená až do extrému v autoritatívnej snahe byť obdarovaný rôznymi duchovnými darmi.

Nie, takto to nefunguje. Čítajme Pavlove a Jánove listy a veľmi rýchlo nájdeme odpovede na naše nevyrieknuté otázky, prečo nie sme požehnaní, prečo nie sme šťastní, prečo náš život neprináša ovocie, aké by sme chceli, prečo sme ubití a frustrovaní, prečo... Lebo hriech!

Takže prvým krokom k tomu, aby sme boli disponovaní pre pôsobenie Ducha Svätého, je náš radikálny vnútorný postoj k hriechu a s tým súvisiaca odvaha s hriechom bojovať, zrieknuť sa ho a nehrešiť.

2. Rozlišovanie Božej vôle

Snaha nehrešiť a viesť život podľa Božích prikázaní nemusí automaticky znamenať, že sme plní ovocia, ktoré prináša pôsobenie Pánovho Ducha. Pre prinášanie tohoto ovocia je dôležité nielen to, aby sme dary Ducha Svätého obsiahli, ale aj aby sme ich používali podľa Božej vôle.

Preto je treba, aby náš vzťah k Ježišovi Kristovi bol založený na rozlišovaní a plnení Božej vôle. Je to vec pokory a lásky, hĺbky vzťahu a vnútornej slobody, v ktorej sa človek nebojí rozlišovať a prijať vôľu svojho Pána. Nielen teda základný rámec aby to nebol hriech, ale pevné puto a vzťah, v ktorom nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.

Len takto môžeme prísť k autentickému užívaniu Božích darov i chariziem Ducha a naplno prežiť vo svojich životoch oživujúcu skúsenosť mocnej prítomnosti Pána a jeho pôsobenia v konkrétnych situáciách nášho života.

3. Odvaha skočiť

V živote mnohých kresťanov existuje hranica, ku ktorej sa síce svojím duchovným životom približujú, ale keď ju dosiahnu, zostávajú stáť na mieste. Tou hranicou je okraj duchovnej priepasti - miesto, z ktorého sa dá ísť ďalej len tak, že skočím... skočím do radikalizmu evanjelia v konkrétnych situáciách svojho života a naplno sa nechávam viesť i niesť Pánom.

Nie je ľahké túto hranicu prekročiť, mnohokrát nie je ľahké sa k tejto hranici i dostať, resp. si ju uvedomiť. Ale ak sme sa dostali až k nej a dokážeme skočiť, otvára sa nám úplne nový horizont Božích vecí - a to v reálnom živote (našom živote), o ktorom sme si mysleli, že v jeho stereotype nás už nič nemôže prekvapiť.

Takže tak... V duchu falošného uspokojenia z úvodu tohoto zamyslenia by som mohol spokojne dať poslednú bodku za článkom. Ale myslím si, že definovanie problémov na osobnú zmenu nestačí. Uvedené problémy sú provokáciou niečo s ich dôsledkami urobiť. A preto:

- nebojme sa viac spoznávať

Pod mnohé z našich hriechov a neplnenie Božej vôle sa častokrát podpisuje nedostatočné poznanie, ktoré sprevádza našu vieru. Nie, viera nie je intelektuálne poznanie, je to skôr naše áno, ktorým odpovedáme na Božie áno, ktoré je nám Ježišom v Duchu Svätom ponúkané. Je to vzťah medzi Bohom a človekom. Je to však vzťah inteligentných bytostí - Boha a človeka a ako taký má svoj obsah, ktorý treba poznávať. Poznanie sa tak stáva pevnou pôdou pod nohami, skalou, na ktorej môžeme postaviť hlbokú a živú vieru, chápať a vedieť pomenovať naše hriechy, vnímať a rozlišovať Božiu vôľu a vidieť cestu, ktorou nás Pán vedie.

- nebojme sa viac milovať

Aby sme poznanie pretavili do konkrétnych rozhodnutí a skutkov, je treba aby sme chceli. Pavol krásne definuje dôvod svojho chcenia: Caritas Christi urget nos (Kristova láska nás pohýna). Preto vzťah, preto láska, preto osobné puto a intimita srdca i duše s naším Pánom, aby sme na základe lásky dokázali to, čo spoznávame, vnútorne prijať a podľa toho aj kráčať.

- nebojme sa Ježišovi svoje zranenia predkladať

Pána veľmi často prosíme o nejaké dobro; veľmi často prosíme o odpustenie. A prosíme rovnako často aj o vnútorné zdravenie?! Veru, mnohokrát zabúdame, že Ježiš svojou milosťou je schopný uzdravovať naše vnútorné zranenia, odstrániť naše strachy, bloky, rozviazať putá... všetko veci, ktoré sa imanentným spôsobom tiež podpisujú pod našu neschopnosť prekročiť svoje hriechy a slabosti, v pravde stáť pred Pánom a mať odvahu skočiť.

Takže tak... píšem druhý raz, a tak nejako ľahšie už dávam bodku za touto úvahou. Bodku, ktorá je pre mňa skôr imperatívom a pozvaním využiť čas, ktorý je pred nami, a odstrániť spomínané problémy, aby sme aj my boli plní Ducha Svätého, konali z jeho moci a v hierarchických i charizmatických službách a daroch Ducha Svätého boli účastní nových Turíc, ktoré Pán pripravuje svojej Cirkvi.

__________
Foto: autor