Sviatkom Krstu Krista Pána sa v rámci liturgického roka končí vianočné obdobie. Niekto to zoberie nostalgicky - rád prežíva atmosféru Tichej noci, spievanej v prítmí kostola a romantiku vianočného cukrovia, niekto údernícky - treba vianočný čas pekne zbilancovať a niekto si ani nevšimne, že nejaká zmena nastala...
Nech by bolo naše prežívanie uvedenej skutočnosti akékoľvek, z tajomstva Ježišovho krstu sa nám núka ešte niečo viac - akoby hodená rukavica od Boha, ktorý nás volá, aby sme sviatkom Kristovho krstu vnútorne zavŕšili liturgický čas Narodenia Pána.
Spomenul som tajomstvo Ježišovho krstu a vskutku - ako o tom píšu prvokresťanskí otcovia - takto tento sviatok i vnímam a učím sa ho postupne aj prežívať... Ak sa jedná o tajomstvo, tak z neho skúsme odkryť len malú časť, ktorá však postačí, aby sme hodenú rukavicu prijali a na duel s naším Pánom sa aj podujali.
Hľa, Baránok Boží...
Prvým aspektom Ježišovho krstu je identifikácia Mesiáša prorokom, ktorého Boh posiela. Ján Krstiteľ - parafrázujúc slová Pána, ktorý neprijíma svedectvo od ľudí, ale len od Otca, ktorý ho poslal - s Božou autoritou nám svedčí o Ježišovi, že je to ten prisľúbený Mesiáš, v ktorého sme volaní uveriť a pozvať ho do svojho života.
V konfrontácii s týmto Jánovým vyznaním sa natíska jasná otázka: Kto je pre mňa Ježiš? Práve Vianoce sú úžasnou možnosťou sa zastaviť a vnímať, kto sa to vlastne narodil a v koho som uveril. A nielen to! Vyznanie Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta je zároveň otázkou, akého Krista svetu zjavujem, ako ho vyznávam a ako o ňom svedčím; jednoducho Boh sa pýta: Aký je Ježiš, ktorého zo mňa vidia druhí?
Konaj, čo je spravodlivé...
Symbolika Jánovho krstu, v ktorom ľudia, dotknutí Jánovým kázaním a výzvou na pokánie, vyjadrujú svoju túžbu po očistení a po Mesiášovi, dosahuje svoju plnosť až v okamihu, keď sám Ježiš prijíma krst od Jána... Totižto akoby už to nebola ani voda rieky Jordán, ale stoka plná špiny, do ktorej v Jánovom krste ľudia svoje hriechy symbolicky zmyli a do ktorej prichádza Ježiš, vo všetkom nám podobný okrem hriechu, aby Ján všetku tú špinu vzal a na neho vylial.
Je úžasné uvedomiť si, ako Ježiš všetko toto berie na seba; je úžasné vnímať, ako z tej vody vychádza a začína trojročnú púť Mesiáša, aby nakoniec svoje ruky za nás rozpäl na dreve kríža a všetku tú špinu zmyl svojou krvou v obete spásy a vykúpenia. To, že Ježiš berie moju špinu na seba, aby ju vyniesol na drevo kríža, je úžasné aj pre mňa?
Našli sme Mesiáša...
Do tajomstva Ježišovho krstu patrí aj spoločenstvo Jánových učeníkov, ktorí počúvajúc slová svojho majstra Hľa, Baránok Boží, idú za Ježišom. Sú schopní nielen počuť, ale aj vykročiť, nielen prvý krok spraviť, ale s odvahou k Ježišovi aj pristúpiť, aby ho spoznali a zažili, že sú prijatí do veľkej Božej rodiny, do tajomstva Božích synov a dcér - do tajomstva, v ktorom podľa podobenstva o márnotratnom synovi tancujúci Boh nám v Kristovi pripravuje hostinu, kráľovské rúcho ponúka a prsteň dediča večného života nám aj dáva.
Vnímajúc radosť Ondreja, ktorý s nadšením bratovi zvestuje Našli sme Mesiáša, akoby sa človek sám seba pýtal: Čím je pre mňa Cirkev? Ten Ježiš ma pozval do spoločenstva, ktoré je pre mňa inštitúciou, alebo skôr tajomstvom Božej rodiny a kráľovstva, ktoré v Kristovi prichádza? Čo môžem spraviť pre to, aby som zažil radosť a nadšenie Ondreja, aby som našiel a tiež vytváral spoločenstvo Ježiša?
Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým...
Dostávame sa k poslednému aspektu Kristovho krstu, ktorý je dobré si nielen pri tomto sviatku uvedomiť, ale aj mať neustále na pamäti, ak chceme svojím životom nasledovať Krista: Ježišovo verejné účinkovanie v pomazaní a moci Ducha Svätého.
Nie, nechcem vysvetľovať pavlovský pohľad na kenosis z Listu Filipanom, či opis Ježišovej ľudskej prirodzenosti z Listu Hebrejom. Skôr len pozývam v duchu proroctiev Ezechiela, Joela a ďalších na uvedomenie si, že dielo Mesiáša je nielen o vykúpení a zástupnej obete na dreve kríža, ale aj o vyliatí Ducha Svätého na tých, ktorí uveria, z vody i z Ducha sa znovuzrodia a svoj život pre Krista otvoria. Ako? Nuž pozrime na Ježiša, ktorý - ak použijeme trojičné privlastňovanie - koná dielo Mesiáša v moci tretej Božskej Osoby.
Čo to pre mňa znamená? Nuž len toľko, že ak nás Ježiš pozýva, aby sme ho svojím životom nasledovali, myslí to vážne. Ak chce, aby sme radikalizmus evanjelia do života prijali a podľa blahoslavenstiev konali, myslí to vážne. Ak chce, aby sme jeho láskou milovali aj nepriateľov, kríž niesli, žehnali a odpúšťali, myslí to vážne. Ak sa potom pýtam: Ježišu, ako? Veď ja na to nemám, nedokážem takto v živote konať? - on sám hovorí: ja viem, ale dávam ti svojho Ducha a s ním to dokážeš v živote realizovať. Vnímam, že v moci toho istého Ducha, v ktorej konal Ježiš, môžem konať i ja? A mám vôbec odvahu chcieť prosiť o dary Ducha a následne nebáť sa aj konať skutky Ježiša? Verím, že Ježiš aj mne v pomazaní Duchom pri krste v Jordáne ukazuje, že sa to dá a že ma k tomu pozýva?
Písanie týchto slov bolo prerušené večerným slávením svätej omše, po ktorej dozneli posledné tóny Tichej noci. Posledný krát vyzliekam biely ornát a ukradomky už pozerám na ten zelený. A pýtam sa, čo zostane vo mne a v ľuďoch, s ktorými sa stretávam pri slávení Eucharistie, po tomto vianočnom čase? Určite sa tento čas dal prežiť lepšie, nábožnejšie a so srdcom viac otvoreným pre Pána a pre blížnych... Myslím však, že ak v našich srdciach bude rezonovať čo len trocha z toho, čo bolo vyššie napísané, nielenže budúce Vianoce budú lepšie, ale i ten čas zelený - cezročný - môže byť požehnaný a skutočne naplnený.
A tak kráčam ďalej s otázkami v hlave: Kým je pre mňa Ježiš? Aký je Ježiš, ktorého zo mňa vidia druhí? To, že Ježiš berie moju špinu na seba, aby ju vyniesol na drevo kríža, je úžas.....
__________
Foto: Peter Zimen z výstavy Ladislava Zaborskeho v Martinskej galerii
