Chcel by som uviesť na zamyslenie i pre poučenie časť homílie autora z druhého storočia po Kristovi. Myslím, že v homílii použité prirovnanie je veľmi trefné a plastické, pričom je okorenené a komentované aj prvkami z teológie a špirituality, ktoré nám pomáhajú spoznávať hĺbku prvokresťanského chápania Božieho zjavenia. Posúďte sami...
(Cap. 8, 1 - 9, 11: Funk 1, 153-157)
Kým žijeme na zemi, robme pokánie. Lebo sme hlinou v majstrovej ruke. Ako keď hrnčiar robí nádobu a ona sa mu v rukách pokriví alebo doláme, preformuje ju nanovo. Ale keby sa rozhodol dať ju do rozpálenej pece, už jej nepomôže nič. Tak aj my, dokiaľ sme na tomto svete, robme z celého srdca pokánie za hriechy, ktoré sme spáchali v tele, aby nás Pán zachránil, kým máme čas na pokánie.
Lebo keď odídeme zo sveta, tam sa už nemôžeme vyznávať ani robiť pokánie. Preto, bratia, večný život dosiahneme, ak budeme plniť Otcovu vôľu, chrániť si telo v čistote a zachovávať Pánove prikázania. Lebo Pán hovorí v evanjeliu: „Ak ste malé neustrážili, kto vám dá veľké? Lebo hovorím vám: Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom.“ A tak teda hovorí: „Chráňte si telo v čistote a pečať nepoškvrnenú, aby sme dosiahli život.
Nech nik z vás nehovorí, že toto telo nebude súdené, ani nevstane z mŕtvych. Uznajte: V čom ste boli zachránení, v čom ste začali vidieť, ak nie vtedy, keď ste žili v tomto tele? Sluší sa teda, aby sme si telo strážili ako Boží chrám. Veď ako ste v tele povolaní, tak v tele aj prídete. Ak sa Kristus Pán, ktorý nás zachránil, stal telom, lebo predtým bol duch, a tak nás povolal, aj my dosiahneme odmenu v tomto tele.
Milujme sa teda navzájom, aby sme všetci prišli do Božieho kráľovstva. Kým máme čas, keď sa môžeme uzdraviť, odovzdajme sa lekárovi-Bohu a zaplaťme mu. Čím? Pokáním z úprimného srdca. Lebo on vie všetko dopredu a vie, čo sa odohráva v našom srdci. A tak mu vzdajme chválu, a nielen ústami, lež aj zo srdca, aby nás prijal za synov. Lebo Pán povedal: „Mojimi bratmi sú tí, ktorí plnia vôľu môjho Otca.“
__________
Foto: Peter Zimen
