Žil raz jeden starec, ktorý nebol nikdy mladý. Za celý život sa nenaučil žiť. A keď sa nenaučil žiť, nepodarilo sa mu ani umrieť.
Nemal v čo dúfať a už ho ani nič neznepokojovalo. Nevedel ani plakať, ani sa usmievať.

Nič z toho, čo sa dialo vo svete, ho nezarmucovalo, ani v ňom nevyvolávalo úžas.
Celé dni leňošil na prahu svojej chatrče, a ani sa mu neráčilo pozrieť na nebo, na ten nesmierny belasý krištáľ, ktorý aj preňho každý deň Pán vyčistil mäkučkou vatou oblakov.
Občas sa ho nejaký pútnik na niečo spýtal. Bol taký obťažkaný rokmi, že ho ľudia považovali za veľmi múdreho a chceli niečo získať z jeho stáročnej skúsenosti.
„Čo máme robiť, aby sme boli šťastní,“ pýtali sa mladí.
„Šťastie je výmyslom hlúpych,“ odpovedal starec.
Prichádzali ľudia šľachetného ducha, ktorí túžili byť užitoční blížnym.
„Ako sa obetovať a pomôcť svojim bratom?“ pýtali sa.
„Kto obetuje pre ľudstvo, je blázon,“ odpovedal starec s hrozným úškľabkom.
„Ako môžeme usmerniť svoje deti na cestu dobra?“ vypytovali sa rodičia.
„Deti sú hady,“ odpovedal starec. „Môžete od nich čakať len to, že vás jedovato uštipnú.“
Aj umelci a básnici považovali starca za mudrca a prichádzali sa s ním poradiť. „Nauč nás vyjadrovať city, ktoré máme v duši,“ hovorili mu.
„Bolo by lepšie, keby ste mlčali,“ zamrmlal starec.
Postupne jeho zhubné myšlienky nakazili svet. Pesimizmus – tak sa volal tento jedovatý starec, zo svojho bezútešného kúta, kde nerástli kvetiny a nespievali vtáci, zamoril svojim mrazivým dychom dobrotu, lásku, veľkodušnosť. Napadnuté týmto smrtonosným vetrom vädli a usychali.
To všetko sa Pánovi nepáčilo a rozhodol sa to napraviť.
Zavolal si dieťa a povedal mu:“Choď a pobozkaj toho starého chudáka.“
Dieťa poslúchlo. Zavesilo sa svojimi nežnými a bucľatými rúčkami starcovi na krk a vtlačilo mu vlhký a zvučný bozk na zvráskavenú tvár.
Starec sa v živote prvýkrát začudoval. Zachmúrené oči sa mu zrazu rozjasnili. Nik ho nikdy nepobozkal.
Tak otvoril oči životu a umrel s úsmevom na tvári.

Niekedy naozaj stačí bozk. To „mám ťa rád“, hoci len zašepkané. Nesmelé „ďakujem“. Úprimné uznanie. Je také ľahké urobiť niekoho šťastným. Prečo to nerobíme?

Bruno Ferrero - Je tam hore niekto?
Malé príbehy na potešenie duše