Starec

Žil raz jeden starec, ktorý nebol nikdy mladý. Za celý život sa nenaučil žiť. A keď sa nenaučil žiť, nepodarilo sa mu ani umrieť.
Nemal v čo dúfať a už ho ani nič neznepokojovalo. Nevedel ani plakať, ani sa usmievať.

Nič z toho, čo sa dialo vo svete, ho nezarmucovalo, ani v ňom nevyvolávalo úžas.
Celé dni leňošil na prahu svojej chatrče, a ani sa mu neráčilo pozrieť na nebo, na ten nesmierny belasý krištáľ, ktorý aj preňho každý deň Pán vyčistil mäkučkou vatou oblakov.
Občas sa ho nejaký pútnik na niečo spýtal. Bol taký obťažkaný rokmi, že ho ľudia považovali za veľmi múdreho a chceli niečo získať z jeho stáročnej skúsenosti.
„Čo máme robiť, aby sme boli šťastní,“ pýtali sa mladí.
„Šťastie je výmyslom hlúpych,“ odpovedal starec.
Prichádzali ľudia šľachetného ducha, ktorí túžili byť užitoční blížnym.
„Ako sa obetovať a pomôcť svojim bratom?“ pýtali sa.
„Kto obetuje pre ľudstvo, je blázon,“ odpovedal starec s hrozným úškľabkom.
„Ako môžeme usmerniť svoje deti na cestu dobra?“ vypytovali sa rodičia.
„Deti sú hady,“ odpovedal starec. „Môžete od nich čakať len to, že vás jedovato uštipnú.“
Aj umelci a básnici považovali starca za mudrca a prichádzali sa s ním poradiť. „Nauč nás vyjadrovať city, ktoré máme v duši,“ hovorili mu.
„Bolo by lepšie, keby ste mlčali,“ zamrmlal starec.
Postupne jeho zhubné myšlienky nakazili svet. Pesimizmus – tak sa volal tento jedovatý starec, zo svojho bezútešného kúta, kde nerástli kvetiny a nespievali vtáci, zamoril svojim mrazivým dychom dobrotu, lásku, veľkodušnosť. Napadnuté týmto smrtonosným vetrom vädli a usychali.
To všetko sa Pánovi nepáčilo a rozhodol sa to napraviť.
Zavolal si dieťa a povedal mu:“Choď a pobozkaj toho starého chudáka.“
Dieťa poslúchlo. Zavesilo sa svojimi nežnými a bucľatými rúčkami starcovi na krk a vtlačilo mu vlhký a zvučný bozk na zvráskavenú tvár.
Starec sa v živote prvýkrát začudoval. Zachmúrené oči sa mu zrazu rozjasnili. Nik ho nikdy nepobozkal.
Tak otvoril oči životu a umrel s úsmevom na tvári.

Niekedy naozaj stačí bozk. To „mám ťa rád“, hoci len zašepkané. Nesmelé „ďakujem“. Úprimné uznanie. Je také ľahké urobiť niekoho šťastným. Prečo to nerobíme?

Bruno Ferrero - Je tam hore niekto?
Malé príbehy na potešenie duše

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 30.03.2011 - 06:09
    Táto obyčajná fotografia má dnes jedinú úlohu, potešiť. :-) Ak sa jej to podarilo, splnila svoju...
  • 28.03.2011 - 05:50
    Už kvitnú fialky. A tak som urobila pár fotiek. Keď som ich sťahovala do počítača, na rádiu...
  • 25.03.2011 - 06:44
    Veľmi dobre poznám dialóg, ktorý nasleduje po týchto slovách. Ale, veľmi dobre poznám aj argumenty...
  • 21.03.2011 - 05:52
    Je presne taká ako moja životná cesta. S polepenými či nepolepenými výtlkmi, zákruta na zákrute,...
  • 16.03.2011 - 06:51
    Keď príde ťažká, bolestná situácia, prídu aj otázky, na ktoré je ťažké hľadať odpoveď. Možno aj...
  • 14.03.2011 - 06:54
    Bolia ma kríže. Ale, celkom sa z toho teším. Mám na to minimálne dva dôvody. Jeden je ten, že ak...
  • 13.03.2011 - 12:18
    túto krížovú cestu som pripravil ešte v seminári, podľa "pokoncilovej" krížovej cesty v seminárnej...
  • 11.03.2011 - 10:18
    Včera oslávil náš generálny vikár 82 rokov. Ducha má na 28. Pán mi pred pár mesiacmi doprial žiť s...
  • 07.03.2011 - 21:43
  • 07.03.2011 - 06:11
    Keď sa v týchto dňoch pozrieme okolo seba, veľa optimizmu nám to asi nedodá. Na chodníkoch a...