Často krát počuté, často krát čítané, často krát v kázniach, duchovných rozhovoroch a spovediach zaznievajúce... No možno málo poznané a ešte menej zažité... také je Božie milosrdenstvo.

Druhá veľkonočná nedeľa - zavŕšenie veľkonočnej oktávy je Nedeľou Božieho milosrdenstva, čím nám Cirkev osobitným spôsobom predkladá toto úžasné ovocie vykupiteľskej obety nášho Pána, ktorá je spečatená v sláve a moci jeho vzkriesenia.

I keď plnosť a nesmierne bohatstvo Božieho milosrdenstva je ovocím Ježišovej obety na dreve kríža, Božie milosrdenstvo nebolo neznáme ani v časoch prípravy na príchod Vykupiteľa. Veď ak skutočne správne čítame a snažíme sa chápať slová Starého zákona, vidíme, že Božie milosrdenstvo je votkané do pestrých obrazov prakticky celých dejín Abrahámovho potomstva.

V Starom zákone Boh sú rôzne aspekty Božieho milosrdenstva - tak, ako ich Boh zjavoval a ľud postupne spoznával - krásne vyjadrené hebrejskými termínmi pre milosrdenstvo - chesed a rahamim.

Chesed je slovo odvodené od vyjadrenia otcovskej vernosti. Božie milosrdenstvo je vernosťou dobrého a láskavého otca, ktorý stojí pri svojom synovi i napriek jeho slabostiam, zlyhaniam, hľadaniam a neraz i napriek jeho revoltám, v ktorých búši do otcovej hrude v klamlivom mámení falošnej slobody.

Rahamim je odvodené od výrazu pre materské lono. Je obrazom lásky matky, ktorá ľúbi plod svojho lona. Láska k dieťaťu, ktoré matka pod srdcom nosí, ktoré z jej lona vychádza a na jej prsiach spočíva, s ktorým sa láska. Ba ako hovorí prorok: aj keby matka zabudla na plod svojho lona, ja na teba nezabudnem, hovorí Pán (por. Iz 49,15).

Svedectvo Božieho milosrdenstva vyjadreného vernosťou a láskou je naplnené na dreve kríža bytostným sebadarovaním Ježiša Krista nám ľuďom a obetovaním sa za nás ľudí. Ako keby kliny v rukách a nohách Ježiša spečatili Božiu vernosť naveky a zástupná obeta naplno vyjadrila a zvestovala lásku Boha, ktorej plnosť presahuje chápanie a poznanie človeka.

Takže - stojac pred tajomstvom obety kríža a vo viere stretávajúc zmŕtvychvstalého Krista - odkrýva sa nám plnosť Božieho milosrdenstva, ktorým je:

- dar odpustenia. Obeta kríža je obetou pravého Boha a pravého človeka za hriechy sveta. Je to jeden z nás, ktorý sa za nás na dreve kríža obetuje a je to Boží Syn a Pán, pre ktorého božstvo sa jedná o obetu presahujúcu akýkoľvek hriech sveta. Nie je, nebol a ani nebude spáchaný taký hriech, ktorý - ak je ľutovaný - nemohol by byť odpustený! Veď bol obetovaný veľkonočný Baránok, ktorý sníma hriechy sveta...

- dar nového života. Odpustením hriechov to nekončí, ale začína:-) Vylejem na vás čistú vodu a budete očistení od všetkej špiny... Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha (por. Ez 36,25-26). Veľkonočným darom vzkrieseného Krista je dar Svätého Ducha, ktorého Pán vylieva na svojich verných a v ktorom sa završujú prisľúbenia o princípe a dare nového života vykúpeného ľudstva. Už nie ako sluhovia, ale ako bratia a sestry Pána. Už nie ako otroci, ale ako slobodní, spoludedičia večného života. Už nie odsúdení v putách a jarme hriechu, ale účastní na Kristovom mesiášskom pomazaní. Jednoducho tí, ktorí v moci Svätého Ducha môžu víťaziť nad hriechom, žiť podľa Evanjelia a nasledovať svojím životom vzkrieseného Krista až po brány neba.

Mne osobne sa veľmi páči výber liturgickým čítaní na Nedeľu Božieho milosrdenstva. Krásnym spôsobom je vyjadrené, že Božie milosrdenstvo, naplno zjavené a darované v Ježišovi, sa netýka len Ježišových súčasníkov a svedkov jeho zmŕtvychvstania, ale je darované nám a je aktuálne pre každý čas až po druhý slávny príchod Pána. Boh nás pozýva si uvedomiť, že vzkriesený Ježiš neumiera a smrť nad ním už nepanuje, že je živý a mocne prítomný vo svojej Cirkvi (viď druhé čítanie a evanjelium) a jeho milosrdenstvo sa nám osobitným spôsobom daruje skrze službu Cirkvi (prvé čítanie a evanjelium).

Jednoducho a jasne povedané - že i my sme pozvaní, aby sme sa ponárali do Otcovho milosrdenstva a od Pána Ježiša službou Cirkvi v moci a pôsobení Svätého Ducha prijímali Božie odpustenie, posvätenie a dary Svätého Ducha, zažívali vernosť a lásku živého Boha.

Aktuálnosť a naliehavosť tohoto pozvania je vidieť i na ustanovení Druhej veľkonočnej nedele ako Nedele Božieho milosrdenstva pápežom Jánom Pavlom II. na základe súkromných zjavení sr. Faustíny Kovalskej (stalo sa tak pri svätorečení sr. Faustíny, pričom nariadenie vstúpilo do platnosti od mája roku 2000).

Ak chcem chápať toto ustanovenie, treba si uvedomiť význam súkromných zjavení (samozrejme sa bavíme o pravých, Cirkvou uznaných).

Ponajprv treba povedať, že k spáse nepotrebujeme veriť v žiadne súkromné zjavenie. Všetko, čo pre svoju spásu potrebujeme, bolo Bohom zjavené vo verejnom Zjavení, ktoré vrcholí V Ježišovi Kristovi a ktoré bolo zavŕšené smrťou posledného apoštola. Samotné Božie zjavenie je obsiahnuté vo Svätom Písme a v Apoštolskej tradícii.

I tak je však múdre, aby sme mali na pamäti a prijímali pravé (Cirkvou uznané) súkromné zjavenia, v ktorých sa síce nič nepridáva k verejnému Zjaveniu, avšak Boh akoby vyberal a akcentoval tie pravdy z Božieho zjavenia, ktoré svet v konkrétnej dobe veľmi potrebuje. Potrebuje si ich nielen uvedomiť, ale aj žiť...

Takto sa v dráme dvadsiateho storočia, pokračujúcej v storočí našom, stáva Božím imperatívom milosrdenstvo, ktoré môže byť záchranou tohoto sveta. Toho sveta, ktorý tak veľmi pokročil a vo svojej pýche, moci, ale i slabosti na Boha a jeho prikázania úplne zabudol.

Dôvody tohoto imperatívu sú v zásade - jednoducho povedané - dva:

- veľké tragédie a zverstvá minulého storočia;

- strata zmyslu pre hriech.

Veľké tragédie a zverstvá - myslím tým veci, ktoré sa udiali v dvadsiatom storočí v dvoch svetových vojnách a v pokračujúcich konfliktoch, politických systémoch a ľudských vzťahoch. Nie že by predtým ľudstvo nekonalo podobne, ale s rozvojom civilizácie schopnosť človeka ničiť a ubližovať dostáva skutočne obludné rozmery. Možno až do tej miery, že cítime nutkanie sa pýtať, či sme ešte ľuďmi, či je možné sa vrátiť, či je ešte nádej na nový začiatok, či je možné také niečo odpustiť, keď my sami to nedokážeme a cítime sa mnohokrát duchovne mŕtvi.

I napriek pribúdajúcim vojnám, konfliktom a zločinom, neutíchajúcej zlobe a egoizmu skrze sr. Faustínu a teraz i cez celú Cirkev zaznieva volanie k návratu, ponúka sa dar odpustenia a možnosť prijať šancu, ktorú nám Boh dáva, keď nad nami neláme palicu, ale nám dôveruje a šancu nám dáva.

Pravda, nemusíme pozerať na biedu a tragédie v globálnom meradle, ale - ako deti svojej doby - si uvedomiť aj obraz tohto sveta v svojej duši. Naše hriechy, pády, slabosti, vnútorné zranenia a neodpustenia, do ktorých - vďaka viere v Zḿrtvychvstalého - oveľa silnejšie môže zaznievať volanie Božieho milosrdenstva.

Strata zmyslu pre hriech - fenomén modernej doby... Keď v roku 2006 prednášal profesor Ken Robisnon na jednej z konferencií TED o nesprávnom vzdelávaní (Ken Robinson says schools kill creativity), jedným z jeho postrehov bola aj skutočnosť, že dnešná spoločnosť - a to nielen pri výchove - stigmatizuje naše omyly. Jednoducho je spoločensky neprípustné, aby úspešný a moderný človek bol človekom omylným, slabým a vymykajúcim sa ideálu, ktorý sa nám snažia nanútiť lifestylové médiá.

I to je možno jedným z dôvodov (okrem sekularizácie a dôvodov iných...), prečo sme vymazali hriech z nášho slovníka a svedomia. Už nehrešíme, do krvi sa bijeme za našu pravdu a odporujeme všetkým, ktorí by nás chceli v pravde upozorniť na naše slabosti alebo chyby. V hĺbke srdca sa bojíme, že by sme boli pred svetom odpísaní a menejcenní.

Ako úplne inak pozerá na ľudskú biedu a slabosť Boh! Ako úplne inak môžeme vidieť svoje zlyhania v optike Božieho milosrdenstva. Čo všetko môžeme zmeniť a ako môžeme vďaka Božím darom porásť, ak si uvedomíme, že Bohom nie sme odpísaní, ale milovaní, že mu na nás záleží, že je verný a svojou láskou náš život dokáže spraviť vždy novým a lepším. Nie hriech zaprieť a proti Bohu sa stavať, ale hriech vyznať a ponoriť sa do Božieho milosrdenstva...

__________

Božia vernosť a láska v odpustení a dare nového života - to je milosrdenstvo Boha, v zmŕtvychvstalom Ježišovi nám dané a Cirkvou zvestované. Je tu pre nás, aby sme sa nebáli, aby sme sa k nemu utiekali a aj napriek našim slabostiam, hriechom a pádom, napriek všetkému tomu, čo sa v dnešnom svete deje, aby sme nestratili vieru v dobro a lásku, vieru v schopnosť žiť podľa Evanjelia a možno - ak treba - s Božou pomocou vždy znovu a znovu začínať.

Cítime sa dnes slabí? Opadlo naše nadšenie z veľkonočného slávenia a Zmŕtvychvstalého? Nuž vďaka Božiemu milosrdenstvu to i dnes môžeme skúsiť meniť...