Teóriu, že láska ako sa ju snažíme vidieť, nejestvuje a že ide len o chemické reakcie v našom organizme, že ide o volanie prírody, pud o čo najlepšie zachovanie rodu, o slepú vôľu k životu potvrdzuje mnoho vzťahov, pokiaľ ich vzťahmi možno nazvať. Odložme si spred očí ružové okuliare, buďme k sebe úprimní a posvieťme si na to, čo vlastne žijeme, kvôli čomu si myslíme, že žijeme.

Poznáme to, zamilovaný párik. Držanie sa za ruky, pohľady očí, búšenie srdca, snívanie a neisté pokusy o naplnenie snov. Utvrdzovanie sa v predsavzatí, že takto to bude navždy, veď čo môže byť viac ako ľudské chcenie?!?

Nahovárame si ako veľmi milujeme, lebo sme schopní zriekať sa, obetovať kvôli milovanej osobe. Vskutku však prehliadame fakt, že to nás robí šťastnými, že teda v konečnom dôsledku sme schopní obetovať sa sami pre seba. Sladké klamstvo,opojná hmla!

Bum! Čas nás uvádza do reality našich dní a slabosti našich predsavzatí. Človek je len človek! Čo môžeme od neho, od seba očakávať? Absolútne nič.

Obeta je na príťaž, láska, vďaka ktorej sme boli hrdinovia schopní titanských činov, spľasla ako balón. Niet jej, odišla. Čo robiť pospolu?

Jediné očakávanie, ktoré ľudstvo voči sebe môže mať, je charakter, úcta, úprimnosť, pravdivosť, otvorenosť. Smiešne (!) - trámy, na ktorých mala vyrásť láska. Človek ako archeologické nálezisko. Možno v nás ešte objaviť pozostatky, na ktorých mala vyrásť naša neláskavá láska? Dúfať je dovolené, len či nie zbytočné.

A v duchu si dávam predsavzatia, že si trámy lásky zachovám... Bojím sa človeka, ktorý vo mne drieme, ktorý ma uvádza do beznádeje mojich dní. Nedúfam viac v neho. Príliš často ma sklamal. Hľadám, kde uložiť svoju nádej...