Pýtam sa: „Dokážeš stáť vzpriamene vo svojej bolesti, osamelosti, strachu a skúsenosti, že ťa niekto zavrhol?“ Hrozí ti totiž nebezpečenstvo, že vplyvom týchto pocitov stratíš pevnú pôdu pod nohami. Dlho sa ich nebudeš môcť zbaviť. Stále budeš v pokušení dať sa nimi pohltiť. Tvojou úlohou je priznať si ich a prežívať ich, ale nedať sa nimi zhodiť.

Spomeň si, že Mária stála pod krížom. Svoj žiaľ prežívala postojačky. Spomeň si, ako Ježiš hovoril o hrôzach vo vesmíre i o slávnom príchode Syna človeka a svojím apoštolom povedal: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“(Lk 21, 28).
Spomeň si, ako Peter a Ján uzdravili ochrnutého, ktorý žobral pri chrámovej bráne. Peter mu povedal: „V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6) . Potom ho vzal za ruku a pomohol mu vstať.

Musíš nabrať odvahu vzpriamiť sa v bojoch.
Pociťuješ nutkanie sťažovať sa, prosiť, poddať sa sebaľútosti a nájsť v nej uspokojenie.
Avšak vieš, po tomto ti srdce najviac netúži. Kým budeš stáť, môžeš slobodne hovoriť s druhými, dotýkať sa ich i prijímať od nich. Tým hovoríš a konáš zo svojho stredu a pozývaš druhých, aby aj oni hovorili a konali zo svojho stredu.
Takto sa vytvárajú skutočné priateľstvá a skutočné spoločenstvá. Boh ti dáva silu obstáť v bojoch.

Henri J. M. Nouwen – Vnútorný hlas lásky