Zase raz je to tu. Z detskej počujem neuveriteľný vreskot a plač. Ondrej celý zúrivý kričí: Hana, ja ťa nenávidím!!! Už ti nikdy nič neodpustím. A Hanka tiež plače o stošesť. Stalo sa, ako už aj často predtým, že Hanka zničila Ondrejovi obľúbenú hračku. Roztrhala mu jeho vtáčika.
Prichádzame s manželkou do izby, usudzujeme, že deti si samé nepomôžu...ujímame sa iniciatívy.
 Manželka si berie Hanku, ktorá je smutná,lebo hoci povedala Ondríkovi  "prepáč", on jej nechce odpustiť.
Manželka si berie Hanku, ktorá je smutná,lebo hoci povedala Ondríkovi  "prepáč", on jej nechce odpustiť.
Ondrej je zúfalý z toho, že Hanka mu stále niečo kazí...  A tak Ondrejovi vysvetľujem, že je to v poriadku, že nemusí Hanke hneď odpustiť, že môže kľudne plakať. Viem, že  slzy odplavia  smútok, pomôžu uľaviť na duši. Keď to prebolí, bude ešte čas o všetkom sa porozprávať.
Hanke sme zase vysvetlili, Ondrík je veľmi smutný a preto jej nedokáže hneď odpustiť. Tiež to bola príležitosť  povedať jej, že by sa mala snažiť nepokaziť všetko, čo chytí do ruky ...lebo inak jej Ondrík nedokáže veriť. Pomaly sa situácia ukľudňuje...a kým ideme spať, deti sú už zmierené...
My dospelí,  a hlavne keď sme kresťania a vieme, že treba odpúšťať , tak "odpustíme" veľmi rychlo. Akoby sme sa báli pripustiť si, že ten druhý nás zranil. Bolesť  a hnev vytesníme niekam do podvedomia a  v pohode povieme: To nič, ja sa nehnevám. A potom jedného pekného dňa vybuchchneme ako tlakový hrniec. Neprestávame sa diviť, čo všetko je v nás nahromadené...všetok hnev a horkosť, ktorú sme si celé týždne, ba možno mesiace starostlivo (hoci nevedomky )hromadili na túto chvíľu.
Tiež by však nebolo riešením, keby sme sa my dospelí správali ako môj  syn Ondrej. Asi by náš partner prežíval podobné sklamanie ako Hanka.
Je tu  našťastie ešte aj tretia možnosť. Všetok svoj hnev a smútok môžeme "spracovať" v našej tichej chvíľke s Pánom. Je to čas, keď si  môžeme reálne pripustiť, že  naozaj sa stalo niečo, čo nás nazlostilo,rozčúlilo, alebo zranilo.  On to zvládne, keď naňho vychrlíme svoj hnev, smútok či sklamanie. Nechá  nám čas, aby sme sa vysťažovali, či poplakali si. A potom nás privedie  k tomu, aby sme predsa len odpustili. Môže nám dať pocítiť, že obaja  sme Jeho deti, že nás má oboch veľmi rád...a keď sa rozhodneme začať  znova a odpustiť, možno sa stane,že dostaneme novú lásku k dotyčnému  človeku...a silu začať odznova. A to je  jeden z tých najväčších  darov a zázrakov, ktoré môžeme v modlitbe  často prežívať.
| Príloha | Veľkosť | 
|---|---|
| dieta2.jpg | 17.38 KB | 
- blog používateľa Peter Farnbauer
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
