Každý človek patrí do nejakého spoločenstva; ba možno povedať, že patrí do viacerých spoločenstiev. Pojem spoločenstvo má teda veľmi bohatý obsah. Prvým spoločenstvom, do ktorého človek patrí je rodina. Ak sa hovorí o náboženskom spoločenstve, je to spoločenstvo, ktoré stojí na jednote viery; hoci sa od rodinného spoločenstva líši, nie je menej hodnotné. Ak si uvedomíme, že vzorom každého spoločenstva nie je rodinný, ale trinitárny život, do spoločenstva možno preniesť všetky autentické ľudské hodnoty. Jeho zmyslom je jednota v pluralite osôb. Vďaka tomu sa spoločenstvo buduje v milosti a utrpení vďaka rovnakému ideálu a úmyslu.

Človek sa stáva skutočne človekom, keď žije v spoločenstve s druhými a pre druhých. Schopnosť spolužitia, začlenenia sa a spolupráce na živote spoločenstva je dôležitým rysom dospelej osoby.

Azda najdôležitejšou vlastnosťou, ktorá je vonkajším prejavením vzájomnej lásky medzi členmi spoločenstva je schopnosť komunikácie. Tá za zakladá na vzájomnej úcte a ochote počúvať. Je zaujímavé, že prvé slovo regule sv. Benedikta je „obsculta“. Prekladá sa ako „počúvaj“, no neznamená len jednoduché počúvanie; ide o postoj pozornej bdelosti voči Božiemu hlasu a jeho vôli; imperatív, ktorým sa Boh obracia na človeka. Aplikované na život v spoločenstve ide o úsilie pozorného vnímania nielen Božej vôle, ale aj potrieb bratov či sestier. Veď starostlivosťou a pozornosťou voči blížnym sa láska k Bohu stáva činnou medzi ľuďmi (porov. Mt 25,40; 1Kor 16,14; Gal 5,13-14; 1Jn 4,20).

Pre vytváranie spoločenstva a jeho rast je komunikácia veľmi dôležitá. V nej sa nielen počúvame, ale aj navzájom poznávame. Pravá komunikácia vyžaduje chápať seba ako dar, ktorý sa daruje a blížneho ako dar, ktorý sa ponúka. Pôvab komunikácie je v spoločnej oslave našej rozdielnosti. V spoločenstve len málokedy záleží na tom, kto má pravdu a kto sa mýli. Pri obviňovaní prehrávame všetci; presúvanie viny je v skutočnosti len zbavovanie sa zodpovednosti a pokus o získanie moci nad druhými. Rovnako je nevyhnutné rešpektovať názory iných, čo predpokladá schopnosť empatie. Radosť a smútok, dobrá nálada a skleslosť, nádej a zúfalstvo sa vyjadrujú mnohými inými spôsobmi ako len slovami. Toto môžeme pochopiť len srdcom ochotným milovať.

Takisto sa v spoločenstve potrebujeme vysporiadať so sympatiami a antipatiami. Je prirodzené, že podobní ľudia sa rýchlo začnú združovať. Pramení to z túžby po pochopení. Každý človek je rád s niekým, kto rovnako zmýšľa, rovnako chápe život a má rovnakú „krvnú skupinu“. Takéto vzťahy môžu byť krásne a požehnané. Na druhej strane však hrozí, že ak sú založené a budované bez Boha, môžu sa odčleňovať od spoločenstva alebo skĺznuť do „klubov“, v ktorých si ľudia navzájom lichotia (často prehnane a nepravdivo) a tak sa utvrdzujú vo svojom (falošnom?) priateľstve. Problém týchto vzťahov spočíva v ich stagnácii; takéto priateľstvo nenabáda kráčať, byť k službe a pozornejšie vnímať vnuknutia Ducha. Okrem toho hrozí citová závislosť na jednej, a odsudzovanie na druhej strane. Pozerať sa pravdivo na svoje srdce znamená usilovať sa o jeho slobodu pre Boha. Pravdivý pohľad zároveň pomáha vidieť vlastné chyby, prijať ich a nevyčítať bratom to, čo odmietam vidieť na sebe (prov. Mt 7,1-5; Lk 6,41-42). Vo vzťahu k spoločenstvu je životne dôležité prijať, že podstatnejšie ako to, čo od spoločenstva čakáme a dostávame je to, čo mu dávame. Večne nespokojní a tí, čo večne frflú a posudzujú, často len utekajú pred vlastnými chybami a slabosťami. Preto nie je možné len rozdeľovať ľudí na sympatických a antipatických; vedie to k zábranám a predsudkom. Napokon, po prijatí chýb a slabostí, tak svojich, ako aj bratov, začíname chápať, že spoločenstvo je miestom odpúšťania.

Medzi spoločenstvami v Cirkvi má zvláštne miesto spoločenstvo zasvätených. Ono je spoločenstvom, v ktorom sú jeho členovia na základe spoločnej blízkosti ku Kristovi navzájom hlboko spojení. Tu môžeme siahnuť po obraze viniča, ktorý používa Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči (porov. Jn 15,1-11). Je celkom prirodzené, že každá ratolesť spojená s kmeňom je vďaka tomuto kmeňu, a len vďaka nemu, zároveň spojená s ostatnými ratolesťami. Vzájomná súvislosť medzi vzťahom s inými ratolesťami a s kmeňom je potom jasná: odmietnuť účasť na kmeni znamená odtrhnúť sa od ostatných ratolestí; chcieť sa separovať od ostatných ratolestí znamená odmietnuť živiny, ktoré ponúka spoločný kmeň. Kto by sa teda chcel oddeliť od spoločenstva preto, že mu nevyhovujú bratia či sestry, oddelil by sa od Ježiša, ktorý všetkých prijal (Rim 14,3; 15,7). Kto by chcel budovať spoločenstvo na inom základe, ako na Kristovi, dopustil by sa absurdnosti, v ktorej nie je možné spoločenstvo udržať v existencii. Azda netreba zdôrazňovať, že rehoľné spoločenstvo za svoju existenciu nevďačí nátlaku ani príťažlivosti, ale povolaniu a ideálom evanjelia. Členovia spoločenstva sa nevyberajú; je to sám Boh, ktorý všetkých povoláva a tak daruje každému všetkých a všetkým každého.

Spoločenstvo je miestom prijatia a lásky; práve tu, vo chvíli vnímania slabosti blížneho si môžeme uvedomiť vlastnú slabosť – ako málo dokážeme milovať. Vôbec nie je ľahké priznať si túto neschopnosť. Ale pre toho, kto to dokáže, sa jeho vlastná slabosť mení na možnosť rastu k slobode. Vnímaním slabostí a ich (vzájomným) prijímaním sa spoločenstvo stáva miestom oslobodzovania. V tejto slobode je príležitosť odložiť masku pretvárky a nereálnu túžbu za každých okolností vyhovieť všetkým a každému v spoločenstve. Nosenie tejto masky pramení zo strachu neprijatia. Človek potrebuje spoločenstvo. Potrebuje byť prijatý. Preto je pochopiteľné, že sa o to usiluje. Preto spoločenstvo má vytvárať podmienky na to, aby jeho členovia neboli prijímaní s maskou, ale aby sa nebáli byť sami sebou. Ide totiž o to, že keď je človek (vonkajšími alebo vnútornými) okolnosťami nútený pretvarovať sa, hrozí, že nebude prijatý on sám, ale len jeho maska. Pri „odmaskovaní“ potom môže dôjsť k veľmi bolestným zisteniam.

V živote v spoločenstve je nevyhnutné byť sám sebou. Preto je potrebné odbúravať zábrany a strach (porov. 1 Jn 4, 18), ktoré plynú z nedostatku sebadôvery, z pocitu toho, že nestojíme za to, aby nás ľudia mali radi, z dojmu, že nemáme na to, aby sme žili pravú lásku. Objav dôvery spoločenstva pomáha dôverovať sebe samému a učí budovať vzájomný vzťah dôvery s Bohom. Vďaka tomu sa stávame jednoduchšími.

Pripomenúť treba aj tak samozrejmú vec, akou je fakt, že každý človek má právo na nedokonalosť a chyby. Kto chce byť prijímaný, musí sa usilovať prijímať každého člena spoločenstva takého, aký je. Len v takomto vzťahu možno žiť skutočné prijatie a odpustenie bez zbytočného dramatizovania. Žiaľ, niektorí ľudia trpia, že nie sú takí, akí by mali byť. Dá sa im pomôcť dôverou, prijímaním ich slabosti a úbohosti. Dôvera však vyžaduje prejsť rôznymi skúškami a má stále rásť. Dôvera v spoločenstve sa často rozvíja a buduje cez napätia, ťažké skúšky, utrpenie.

Žiť v spoločenstve znamená vstúpiť do sveta, v ktorom môže byť človek šťastný ak žije v láske. Znamená to milovať prácu, schopnosti, postavenie; mať rád ľudí, ktorí idú na nervy; nedať sa odradiť neúspechmi a vždy ochotne začať nanovo; otvoriť sa Bohu a ľuďom; darovať svoje srdce.