Na tanec kráľa Dávida pred Pánom (2 Sam 6, 1 -23),
som si spomenula,
keď malá,
ani nie trojročná Emka,
vyšla v kostole z lavice a začala sa točiť.

Mali sme hodinovú poklonu pred Sviatosťou Oltárnou
v sprievode skupiny „audience*“.
Hrajú, spievajú.
My ostatní kľačíme, sedíme, pohrúžení do svojich myšlienok.

A mála Emka,
s úsmevom,
akým sa vie usmievať len ona,
sa tichúčko točí.
Žiari z nej radosť.

No po minútke-dvoch, končí v náručí maminy.
Po chvíľke, spolu s ňou, z kostola odchádza.
Kým stihnú zatvoriť dvere, počuť jej detský hlások:
„Ale ja som chcela ešte inak tancovať.“

Ktovie,
čo sa v ten večer Bohu viac páčilo.

Vážne tváre nás dospelých či radostný tanec malého dievčatka?