Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.

Boh – všemohúci, vševediaci, absolútne dokonalý a plný slávy, ktorému sa klania celý vesmír sa stal obyčajným človekom. A keby len to, ešte aj malým dieťaťom. Prvotriedne poníženie samého seba. Ten, ktorým mal všetko, zrazu nemal nič. Ten, ktorý presahuje čas a priestor, bol zrazu obmedzený časom a priestorom. Ten, ktorý všetko vedel a ktorého poznanie ďaleko prevyšuje poznanie všetkých súčasných vedcov sa musel učiť chodiť či rozprávať a – potreboval plienky. (Ako by ste sa cítili vy, keby ste sa dostali do stavu, že opäť potrebujete plienky? Ponižujúca predstava, však?) Prišiel na svet ako člen bezvýznamného zotročeného národa a žil v bezvýznamnej dedine v rodine bezvýznamného tesára.

Na jednej prednáške som počul, že je to isté ako keby ste sa vy stali dážďovkou – malým nič žijúcim kdesi pod zemou. A to že na nás zomrel je to isté ako keby ste si vy niečo vymodelovali z plastelíny a potom za to šli zomrieť. Absurdná predstava, však? No Boh túto absurdnú predstavu uskutočnil. On zomrel za dielo svojich rúk. Jeho láska k nám ho dohnala až na kríž. Kráľ zomrel na miesto otroka.

Už len tá skutočnosť, že Boh sa stal človekom, by nás mala priviesť k prostrácii. O čo viac skutočnosť, že náš úžasný Boh nezostal len pri tom, ale išiel ešte ďalej, aby uskutočnil naše vykúpenie.

Nikdy mu nebudeme schopní dať takú chválu a oslavu akú si za to zaslúži. No niečo môžeme urobiť – žiť tak, ako sa na kráľovské Božie deti patrí.