Pohľad na Druhý príchod Krista

Parúzia. Ešte donedávna bol význam tohto slovíčka pre mňa úplne neznámy, a ani som netušil o jeho jestvovaní. No, donieslo sa už aj ku mne, že toto slovo znamená druhý príchod nášho Pána, Ježiša Krista. Na konci vekov...

Nech zneje v našich srdciach nasledovné Božie slovo:

„Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej. A keď sa toto všetko má tam rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť. Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji.“ (2 Pt 3, 10-14)

Tak sme počuli v druhom čítaní počas sv. omše na Druhú adventnú nedeľu. Parúzia v mnohých kresťanoch, ako som sa dozvedel z bleskového prieskumu na christneťáckom chate, vyvoláva skôr negatívne pocity, medzi ktorými dominuje strach. A na moje počudovanie sa tento strach neodstráni ani vtedy, keď oslovený žije v posväcujúcej milosti. Prečo je tomu tak a prečo by mal byť k parúzii postoj iný? Hrá nejakú úlohu očakávanie parúzie vo všednom živote súčasného kresťana?

Ako ovčinec pokrstený Duchom Svätým putujeme na tejto Zemi už zaokrúhlene asi dvetisíc rokov. Dvetisíckrát už statočne obehla naša malá planéta okolo tej žiarivej hviezdy, ktorej svetlo nám v týchto predslnovratových dňoch toľko chýba, a náš Pán nikde. Kde sa túla? „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. (Lk 24, 46-47). A na inom mieste Pán Ježiš oznamuje: „Toto evanjelium sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.(Mt 24, 14).

Viete, žil som dlhodobo v smrteľnom hriechu, za čo sa naozaj hanbím, ale aspoň som si vyskúšal osud premnohých ľudí, pretože minimálne polovica kostola väčšinou na nedeľných omšiach nejde prijať Sviatosť.

Takže „prevalencia na parúziu nepripravených duší“ je ohromne vysoká... V súvislosti s tým veriaci buď konkrétne neočakávajú parúziu (dokonca v ňu vlastne ani neveria – „Koniec sveta? Už mal byť toľkokrát a nikdy nič!“), alebo ju očakávajú so strachom. Nepraje si ju, bojí sa zatratenia – toho, že neobstojí pred Božou spravodlivosťou. Dokonca som počul názor: „Nech ešte (Ježiš) nechodí ani, ja si chcem ešte trochu požiť...“ Hm. :-/

Prví kresťania očakávali parúziu už za svojho pozemského života a úprimne sa na ňu tešili – bola pre nich východiskom, ústredným motívom pre konanie. A v tomto blogovom článku sa Vám chcem zveriť, drahí čitatelia, ako mne očakávanie parúzie veľmi pomáha prekonávať depresívne stavy, ktoré na mňa ako drzý atentátnik dômyselne pripravuje môj vlastný mozog. Nie som určite sám, ktorý je kresťanom a pritom trpí depresiami – a tie sú neraz pôvodcom agresie, ktorá zas plodí nenávisť a hriech. I preto som dlhodobo nemohol ísť na sväté prijímanie, lebo som nevedel zvládnuť svoje stavy.

Všetko sa však zmenilo v utorok 7. októbra 2008. Bol to sviatok Ružencovej Panny Márie a ja som v srdci nemal nič, len biedu obrovského množstva hriechov a nádej, že mi Boh pomôže do nich zase neupadnúť. (Lebo obvykle som do nich rýchlo upadol naspäť, tak som postupne začal cítiť zbytočnosť takýchto spovedí). Obrátil som sa, všetko som vyznal. A odvtedy som nevynechal ani jednu povinnú omšu, aj čistotu som si zachoval. Ako je to možné? Veď to nebolo obrátenie, na ktoré som sa neviem-ako pripravoval – práveže naopak, bolo to rýchlopečené obrátenie. V pondelok som spísal hriechy a v utorok som už aj šiel tú špinu vyznať...

Mozog nevyspytateľne pokračoval v atentátoch na moju náladu a skutočne som upadal do depresie, ktorej plodmi bolo nemálo sĺz. Napriek tomu som videl jedno malé svetlo... svietielko, plamienok, ktorý horí tam kdesi ďaleko a ja viem, že svieti akurát pre mňa a pre takých, ako som ja. Je to svetlo nádeje v parúziu. V druhý príchod Pána Ježiša. Bol som v trnavskom františkánskom kostole, uprene som hľadel na barokový oltár a všelijaké symboly božstva a svätosti a hovoril som si: „Roman, ak je toto všetko pravda, ak je Ježiš naozaj skutočný, ak naozaj vstal z mŕtvych, ak naozaj príde a pretvorí svet na miesto plné spravodlivosti, pokoja a lásky (bez depresií a iných chorôb či utrpenia) – ak je to všetko pravda, tak je to najväčšia, najohromnejšia vec, v akú môže človek veriť!“ Čo vznešenejšie a optimistickejšie sa nám môže stať ako príchod Krista?! :-)

Jediné, čo treba, je vytrvať v milosti posväcujúcej. A to je v depresii (a nielen v nej) istotne náročné. Aspoň pre takých ľudí, ako som ja. A podľa „prevalencie na parúziu nepripravených duší“ vidno, že v pociťovaní tejto náročnosti nie som vôbec sám... Ale ak je kresťanstvo pravdivé! Ak je Kristus skutočný! Ak je katolícke učenie naozaj pravda! Joooj, tak potom žiadny strach nemôžem pociťovať, ale naopak radosť a pocit typu „už aby to bolo“! „Príď kráľovstvo Tvoje“ sa tak stáva skutočne živým prianím, ktorého naplnenia sa neviem(e) dočkať... Len si zachovať milosť – ak padnem, šikovno vyznať a milosť si obnoviť. Máme čas, kým žijeme. A potom budeme vzatí a ocitneme sa napravo od Božieho trónu. Napriek hlbokým depresiám je to ten najväčší zdroj duchovného obrodenia a optimizmu v mojom živote. Prajem Vám, aby parúzia bola i pre Vás takýmto prameňom optimizmu a radosti. :-)

PrílohaVeľkosť
Druhy prichod.jpg117.03 KB

Informácie o Roman Gemela

Príspevky na blogu