Exegetický rozbor tretieho proroctva o ‘ebed ’ădônaj z druhej časti knihy proroka Izaiáša, tzv. Deuteroizaiáša. Štyri proroctvá o ‘ebed ’ădônaj sú texty mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.

Tento rozbor je súčasťou Témy pre teba: Oznamujem nové veci od SSL. Ing. Jozefa Jančoviča, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.

III. spev o ‘ebed ’ădônāj: Iz 50,4-9

4. Pán Boh mi dal jazyk učeníkov, aby som vedel unaveného posilniť slovom.
   Ráno čo ráno mi prebúdza ucho, aby som počúval ako učeníci.
5. Pán Boh mi otvoril ucho,
   ALE ja som sa nebúril, nazad som neustúpil.
6. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali (bradu),
   tvár som si neskryl pred potupami a slinou.
7. ALE Pán Boh mi pomáha, preto nebudem potupený,
   preto som si zatvrdil tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.
8. Blízko je ten, čo mi vymôže spravodlivosť.
   Kto chce viesť spor so mnou? - Postavmeže sa zoči-voči!
   Kto je mojím žalobcom? - Nech pristúpi ku mne!
9. Hľa, Pán Boh mi pomáha, kto ma obviní?
   Hľa, všetci sa zoderú ako rúcho, mole ich zožerú.

Štruktúra

Tretí spev je pokladaný za najľahšiu perikopu zo všetkých 4 spevov z hľadiska výpovede. V tomto speve prehovorí opäť ako v druhom speve (Iz 49,1-6), sám sluha Pánov. V druhej časti (kap. 49-55) Deuteroizaiáša (Iz 40-55) mužská postava sluhu Pánovho v troch spevoch zámerne alternuje trikrát so ženskou postavou Siona (49,14-50,3; 51,17-52,2; 54).

Ohraničenie perikopy tretieho spevu je jasne určené a rozpoznateľné. Štruktúra textu je určená tematikou jednotlivých výpovedí a podobne ako v druhom speve Iz 49,1-6 aj pomocou adverzatívne (odporovacie) waw v hebrejčine, preložené do slovenčiny ako ale, ktorým sa vytvára kontrast uvedenej výpovede k predchádzajúcej. Ale je teda gramatickým signálom pre rozdelenie textu. Text je gramaticky a tematicky artikulovaný do štyroch častí: vv. 4-5a opisujú každodenné učeníctvo sluhu; vv. 5b-6 sú výrazom hrdinstva v danej úlohe; v. 7 je vyznaním totálnej dôvery v Pána počas skúšky; vv. 8-9 sú výzvou sluhu v súdnom spore. Formálne, z titulu literárneho druhu, má text charakteristiky individuálneho žalmu dôvery (najmä vv. 7-9), hoci niektorí vidia na báze vv. 5b-6 v ňom individuálny žalospev. Nakoľko motívy dôvery v tomto texte prevládajú, je výstižnejšie formálne definovanie textu ako žalm dôvery. Vyznanie dôvery v Boha od sprostredkovateľa slova je prvoradým zámerom tejto perikopy. Text perikopy, ako poznamenávajú mnohí autori, sa až veľmi podobá niektorým výpovediam z vyznaní proroka Jeremiáša. Afinita textu je badateľná s dôverujúcimi motívmi, s istotou danej odpovede od Pána a s protestom nevinnosti v Jer 11,19-20; 15,15.16; 17,14; 18,23; 20,11-12.

Exegetický komentár

a) každodenné učeníctvo sluhu (vv. 4-5b). Sluha sa cez biografickú výpoveď vyjadrí o každodennej povahe svojho povolania.
- Pán Boh mi dal jazyk učeníkov: „učiteľom“ v tejto škole je v pôvodnom, teda iba spoluhláskovom hebrejskom texte, Pán Jahve. Stojí za to, pozastaviť sa nad týmto titulom. V tomto dvojitom titule určili masoréti samohláskami stále čítanie a výslovnosť posvätného tetragramu JHWH (Jahve) nie bežným hw"hy> , ktoré vždy čítame’ădônāj „Pán“, ale JHWH je podpísaným na hAihy> zo všeobec. mena ’lohîm a teda čítame Boh.1 Titul Pán Jahve bol často používaný najmä v predexilových prorokoch Iz 1-39 (10 krát), Jer (11), Amos (23) ale najmä pri exilovom proroctve Ezechiela (210 krát) V Deuteroizaiášovi ho nájdeme sústredený práve v našej perikope vo vv. 4.5.7.9; no vyskytol sa i v Iz 40,10; 48,16; 49,22; 52,4.2 Pôvodne vystihoval snáď veľkosť Boha oproti krehkosti človeka. V tomto treťom speve sluha nie je vôbec označený svojím typickým titulom ‘ebed, namiesto toho tu figuruje hebr. pojem limmud – „učený, formovaný“, z neho pochádza podstatné meno „učeník“. Prídavné meno pochádza od slovesa lāmad – (po)učil, formoval. V SZ pojem bežne označuje učeníka nejakého človeka (porov. Iz 8,16).
- Ráno čo ráno mi prebúdza ucho, aby som počúval ako učeníci. Sluha je teda „učeník“, ktorý sa svojím počúvaním a následným hovorením k druhým sústreďuje na Pána, ktorý je spoločným zdrojom týchto dvoch dôležitých schopností učeníka – počúvať a hovoriť. Sluha je Boží učeník, ktorý nemôže počuť nič, ak mu Pán neotvorí ucho a nemôže povedať nič, čo by najskôr nepočul. Poslanie učeníka-sluhu v pozícii proroka je prijať pozorným, včasným počúvaním slovo, s ktorým podoprie unavených a znechutených (porov. Mt 11, 28). Učeník je príkladom múdreho adepta, schopného komunikovať núdznym náuku, ktorá posilňuje a pritom nie je od neho (porov. Iz 42,1). V týchto slovách vv. 4-5a je obsiahnutá podstata fenoménu izraelského proroctva.3 Špeciálna charakteristika prorockého úradu je samotná skutočnosť, že prorok „ráno čo ráno“ otvára svoje ucho a necháva ho neustále otvorené k Bohu, aby „vedel unaveného posilniť slovom“. Úrad sluhu je teda poznačený mocou slova Božieho a je identický prorockému poslaniu. Sluha Boží je učeník Boží. Toto je najdôležitejšia črta v obraze sluhu, ktorý sa ňou ale nekompletizuje, sluha je viac ako učeník, viac ako prorok.

b) hrdinský postoj učeníka (vv. 5b-6). Dozvedáme sa, že sluha je trpiacim učeníkom. Odporovacie ale poukazuje nie na jeho žiaľ a lamentovanie, ale na pevný postoj napriek tomu, aké utrpenie sluha zakusuje. Verš 5b sa vzťahuje na počúvanie a hovorenie slova, učeník sa nebúri a neustupuje späť napriek prijatým útokom za úrad slova. Nestavia sa proti znejúcemu slovu, ani neustupuje z doteraz prejdenej cesty vpred k tým, ktorým je Božie slovo určené. Odoláva vo svojom poslaní tým, že prijíma rany, ktoré na neho dopadajú: ohýna chrbát tým, čo bili (trest v antických školách? Ž 129,3; Prís 10,13), znáša potupu tých, čo trhali bradu (porov. 2Sam 10,4-5; Neh 13,25) a hanbu z pľuvancov do tváre (porov. Nm 12,14; Dt 25,9; Jób 30,10).1 Pritom všetkom je však nevinný. Zostáva aj napriek tomu verný svojej úlohe. Novým prvkom v sťažnosti sprostredkovateľa napádaného a zneucteného je po prvý krát v perikopách o sluhovi Pánovom rozvinutý námet súhlasu a prijatia tohto utrpenia. Sám naň pristúpi (nastaví chrbát, líce a tvár) a dovolí, aby sa tak k nemu postupovalo. Bežným pohľadom vtedajšieho sveta, odrážajúcim sa i v dvoch riadkoch v. 6, bolo, že trpiaci sa pozerá na útoky voči svojej osobe, potupu a hanbu ako oprávnené, za ktorými na strane jeho odporcov je Boh, ktorý to dovoľuje.

c ) vyznanie dôvery (v 7.). Ale Pán Boh mi pomáha - aj tu, podobne ako vo v. 5b, spojka ale vyjadrí ostrý kontrast novej výpovede k v. 6. Sluha s istotou vie, že Boh je na jeho strane, hoci jeho vlastný postoj a správanie sa vo v. 6 zdanlivo naznačovali v rámci neúspechu akoby opak o Bohu. Pred nami stojí opäť nóvum sluhovej výpovede, totiž jeho presvedčenie, že Boh sám chce sluhovo utrpenie a jeho prijatie sluhom samým. Nápadný kontrast medzi v. 6 a v.7 sa preukazuje dokonca v použitých slovách: v. 6b tvár som si neskryl pred potupami (mikelimmôt) a v. 7a: preto nebudem potupený (niklmet). Potupenie sa nerieši postupom času, v zmysle: „Teraz beriem na seba túto potupu, ale Boh ju neskôr zo mňa vezme.“ Hoci táto následnosť času je vo vyjadreniach v.6 a v.7 zahrnutá, to čo sa predovšetkým zdôrazňuje je fakt, že minulé a prítomné utrpenie a zneuctenie sa vzťahuje k sluhovmu ospravodliveniu, v ktorom Boh vymáha spravodlivosť pre neho (v.8) a sluha prijíma potupu, pretože vie, že je to božia vôľa pre neho. Hlavná a istá vec pre neho spočíva vo výroku: viem, že sa nezahanbím. Preto „si zatvrdil tvár sťa kremeň“. Jeho pevnosť a sila odolávať pochádza v prijímaní hanebného zaobchádzania s ním, s ktorým sa stretáva. Zdalo by sa, že niečo podobné zaznelo v Jer 1,18 A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine... a v Ez 3,8-9: Pozri, tvár ti urobím tvrdou, ako je ich tvár a tvoje čelo tvrdým ako ich čelo. Ako diamant, tvrdším než kremeň urobím tvoje čelo, neboj sa ich a nestrachuj sa pred nimi, pretože sú domom odbojným. Tieto výroky sa vzťahujú na uspôsobenie proroka Bohom v momente jeho povolania, zatiaľ čo v Iz 50,7 si sám sluha zatvrdil tvár. Je to výraz prijatia a odolávanie v situáciach, ktoré nútia človeka odolávať - zatvrdiť tvár a zaťať päste. Je to rozhodnosť a utvrdenie sa v úlohe. Tu nám pomôže Lukášovo evanjelium. V kľúčovom verši 9,51 máme identický výraz: to. pro,swpon evsth,risen *****- zatvrdil tvár, čo v kontexte odchodu do slávy vyjadrí Ježišovu rozhodnosť v nástupe na cestu slávy cez utrpenie. Spoločný motív zatvrdenia tváre u prorokov potvrdzuje jednak väzbu sluhu s predchádzajúcimi prorokmi ako aj nový odlišný prvok zjavenia pri sluhovi.

d) súdna výzva sluhu (vv. 8-9). Istota sluhu je ďalej vyjadrená radikálnym spôsobom, typickým pre súdne prostredie. Verše narážajúce na tento kontext cez pojmy vymáhajúci spravodlivosť (madîq), môj žalobca (ba‘al mišpātî), viesť spor (jārîb), pristúpiť k niekomu, obviniť, dotvrdzujú tak opäť autorstvo perikop o sluhovi Pánovom zo strany Deuteroizaiáša a nie niekoho iného ako tvrdil exegéta Duhm, čo ho napokon viedlo k izolovaniu perikop z kontextu knihy. V Iz 40-55 nájdeme viac statí s pojmami súdneho procesu (Iz 41,21-29; 43,8-15.22-28; 44,6-8.21-22; 45,20-25). Verš 8 je jasnou výzvou k účasti na súdnom procese. Sluha volá tých, čo sú v opozícii a tých, čo mu ubližujú k zhromaždeniu do súdneho dvora alebo do brány mesta, pretože on sám je presvedčený o Božom prehlásení za spravodlivého (ospravodlivenie) lebo nakoniec niet nikoho, kto by ho odsúdil. Toto je pochopiteľné, iba ak je celá situácia pozorovaná očami sluhových oponentov. V ich očiach má sluha prípad stratený a prehratý, veď pripustil porážku v bitke a hanebné urážky. Niet čo urovnávať.
- Pán Boh mi pomáha. Toto opätovné uistenie ako vo v. 7, má v kontexte súdneho sporu výnimočný význam a váhu. Ako sa realizujú tieto slová? Otázka zostáva otvorená.
- Hľa, všetci sa zoderú ako rúcho, mole ich zožerú. Sluhovo presvedčenie o zániku odporcov (viď Iz 51,8), ktorí sa teraz smejú a urážajú sluhu nie je reálnou odpoveďou na otázku. Toto uskutočnené dvojité prianie naráža na tradície v žalmoch (102,27; 109,19; Jób 13,28). Odpoveď bude postupne zodpovedaná v poslednom speve Iz 52,13-53,12.

Krátke podnety na rozpracovanie v homílii a pre modlitbu

- Tretí spev je vyjadrením dôvery Pánovho učeníka. Svoje slovo prijíma od Boha. Tak ako predchádzajúci proroci, sluha stojí v stálom rozhovore s Bohom. Pán sám ho uspôsobuje pre verné počúvanie slova od učiteľa (porov. Jn 3,11) pre slabé a núdzne ľudstvo. Tu sluhovo poslanie spočíva v prijatí slova. s ktorým povzbudí namáhajúcich sa a preťažených (porov. Mt 11,28).

- Sluha je však trpiacim prorokom. Od ľudí skusuje iba bolesť. V utrpení je mu Boh útechou. Prijíma všetky tresty, ktoré sa na neho denne hrnú z titulu jeho úlohy. Nevzdáva sa, Boh to síce dopúšťa, no neopúšťa.

- Ba čo viac, vieme od sluhu, že Boh to sám chce, preto sluha pevne a rozhodne prijíma tento údel, ktorý smeruje nie k zlepšeniu situácie a teda k ustúpeniu hanby, ale k sluhovmu vyznačeniu za spravodlivého v tejto zdanlivo prehratej situácii. Nakoniec sa mu nemôže prihodiť nič zlého.

- Sluha obstál dobre. Nebude z Božej školy vyhodený, je výborným a schopným učeníkom, pochopil do detailu plán svojho učiteľa. Naopak tí, čo mu kujú a spôsobujú zlo, definitívne pominú.