IV. spev o ‘ebed ’ădônaj: Iz 52,13-53,12

Exegetický rozbor štvrtého proroctva o ‘ebed ’ădônaj z druhej časti knihy proroka Izaiáša, tzv. Deuteroizaiáša. Štyri proroctvá o ‘ebed ’ădônaj sú texty mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.

Tento rozbor je súčasťou Témy pre teba: Oznamujem nové veci od SSL. Ing. Jozefa Jančoviča, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.

IV. spev o ‘ebed ’ădônāj: Iz 52,13-53,12

  1. Hľa, bude mať úspech môj sluha,
    bude veľmi povýšený, vznešený a zvelebený.
  2. Ako sa zhrozili nad ním (tebou) mnohí,
    - tak bol znetvorený, že jeho výzor sa nepodobal na človeka
    a jeho postava sa nepodobala synom človeka -
  3. tak sa budú nad ním diviť mnohé národy, králi si zatvoria ústa,
    pretože uvidia, o čom sa im nepovedalo a pochopia, čo nepočuli!
  4. Kto uveril našej zvesti a Pánovo rameno komu sa zjavilo?
  5. Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme.
    Nemá podoby ani krásy, žeby sme hľadeli na neho
    a nemá výzoru, žeby sme po ňom túžili.
  6. Bol opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi, muž bolestí, ktorý pozná utrpenie,
    bol ako ten, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a my sme si ho nevážili.
  7. Vskutku naše boli choroby, ktoré on niesol a naše boli bolesti, ktorými sa on
    obťažil, no my sme ho považovali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.
  8. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše neprávosti,
    trest pre náš pokoj bol na ňom a jeho ranami sme boli uzdravení.
  9. My všetci sme ako ovce blúdili, každý sme šli vlastnou cestou,
    ale Pán položil na neho neprávosť nás všetkých.
  10. Bol týraný a pokorený a neotvoril ústa;
    ako baránok na zabitie bol vedený,
    ako ovca pred svojím strihačom onemel a neotvoril ústa.
  11. Z útlaku a súdu bol vzatý, ale kto pomyslel na jeho rod?
    Veď bol vyťatý z krajiny živých;
    pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný.
  12. So zločincami mu dali hrob, narovnako s boháčom bol v smrti,
    hoci nerobil násilie, a nebolo podvodu v jeho ústach.
  13. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho bolesťami.
    Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí potomstvo, predĺži (svoje) dni
    a vôľa Pánova sa jeho rukou podarí.
  14. Po útrapách svojej duše bude vidieť (svetlo), nasýti sa svojím poznaním.
    Môj spravodlivý sluha ospravedlní mnohých
    a ich neprávosti on ponesie.
  15. Preto mu dám podiel medzi veľkými a s mocnými sa bude deliť o korisť,
    lebo seba vydal na smrť a k hriešnikom sa nechal pripočítať.
    On však niesol hriech mnohých a za zločincov sa prihováral.

Štruktúra

Vo výklade Izaiáša sa stala štvrtá pieseň sluhu Pánovho (52, 13 - 53, 12) najvýznamnejšou a najťažšou staťou kvôli narušenému textu na mnohých miestach. Preto v komentári uvedieme aj iné možné podania prekladu.

Predmetná perikopa má dve časti: božia a ľudská výpoveď. Výpoveď určitých ľudí (53,1-11a) je vložená do rámca Božej výpovede (52,13-15; 53,11b-12). Obe časti hovoria o sluhovi v tretej osobe. Božia výpoveď nesie črty oznámenia o sluhovom vyzdvihnutí (52,13) a o jeho pokorení (52,14-15). Boh prehlasuje konečný úspech sluhu a toto oznámenie pokračuje v proroctve vv. 53,11b-12, v ktorom Boh prehlási v čom úspech a vyzdvihnutie spočíva. Tieto Božie výpovede sa viažu na predstavenie sluhu, kedy ho sám Pán označil v 42,1-7, a dávajú teda celkový zmysel tejto dezignácii.

Centrálna časť spevu (53,1-11a) je konkrétnou zborovou správou z úst ľudí o pokorení a vyzdvihnutí sluhu, pričom verš 53,1 sa stane úvodom k celej správe, v ktorej vv. 2-9 korešpondujú prechádzajúcemu textu v 52,14 a vv. 10-11a zasa textu v 52,15. Časová štruktúra správy pokrýva etapu celého života a jej podanie má črty vyznania. Hovorí sa o sluhovom narodení a raste (v. 2), o jeho nesení bolestí a chorôb (vv. 4n), o jeho podriadenosti (v. 7) a jeho smrti (vv. 8n). Výstavba sa podobá kompozícii Apoštolského vyznania viery (narodil sa...trpel...zomrel a bol pochovaný). Za kompozičnou zhodou apoštolského Creda možno predpokladať určitú inšpiráciu od štvrtého spevu o sluhovi. Veď Credo je vyznanie o mužovi, ktorý priniesol spásu všetkým. Dve významovo podobné slovesá: bude mať úspech v 52,13 a podarí sa v 53,10b tvoria tematický bod kontaktu správy s Božou výpoveďou. Aj Božie proroctvo v záverečných vv.11b-12 potvrdzuje pravdu výpovede ľudí, ktorých postoj sa zmenil.

Exegetický komentár

a) Božie oznámenie povýšenia a pokorenia sluhu (vv.13-15) má úvodný a syntetický charakter celej poémy. Slová Hľa...môj sluha sú zámernou paralelou k Iz 42,1. V prvom speve (42,1-6) sám Boh ohlásil úlohu sluhu, tu vo štvrtom speve splnenie úlohy kulminuje. Boh ohlasuje úspech svojho diela cez sluhu. Sluha bude povýšený, vznešený...(jārum weniśśā’). Tieto slovesá sa v Izaiášovi odrážajú pri opise Božej slávy v podobe adejktív: vo videní Izaiáša (6,1) je trón Boha vysoký a vznešený (rām weniśśā’), sám Boh je v Iz 57,15 vyvýšený a vznešený (rām weniśśā’). Takto sa tvorí terminologická väzba medzi spevmi a zvyškom Izaiáša. Sluha dosiahne svojím úspechom Božie sféry. Silný efekt výpovede je zabezpečený antitetickým porovnaním: obdiv sluhovej slávy (v. 15) kontrastuje proporčne so zhrozením sa mnohých nad jeho utrpením (v. 14 ako...tak v. 15). A taktiež paralela kvantitatívneho pojmu mnohí vytvára medzi veršami proporčnú väzbu. Príčinou zhrozenia je zdeformovaný neľudský vzhľad sluhu. Opis jeho podoby sa artikuluje dvoma silnými spojeniami vo v. 14b, ktoré sú uvedené spojkou tak. Akoby sa tu porušil sled načrtnutých myšlienok a preto tieto dva riadky presúvali mnohí autori (Duhm, Mowinckel) do správy medzi vv. 53,2-3. No v kontexte je verš 14b vysvetľujúcou príčinou zhrozenia, podobne ako je ňou aj verš 15b. Nie je treba preto hneď upravovať poradie podľa súčasnej logiky.1 Navyše hebrejský text a Vulgáta nesie vo v. 15 variant pokropí (myslí sa: svojou krvou) namiesto nami čítaného variantu budú sa diviť podľa gréckej LXX. V prípade zmeny by práve pokropenie krvou bolo príčinou obdivu a úcty sluhu.
Pri obdive sluhu sú to špecificky pohanské národy na čele so svojim kráľmi. Údiv pohanov bol prítomný už v druhej časti Iz 49,7.23. Pohania sa budú diviť nad sluhom typicky ľudským spôsobom, ktorý je sluhovi už úplne znemožnený. Vysoký stupeň údivu sa dramaticky naznačí cez postupnosť údivu: najskôr spontánne zatvorené ústa (viď Ž 107,42; Jób 5,16; 21,5), potom vizuálnym vnemom uvidia, a na základe toho vo svojom vnútri mnohí pochopia.2 Všetko, čo bude o sluhovi nasledovať, bude pre poslucháča doteraz nikdy nevyjadrená a neslýchaná udalosť. Je to nová zvesť („evanjelium“) par excellence v SZ. To čo bude povedané je absolútne jedinečné, keďže to prekročí tradičné a ľudsky ustálené pohľady. Ten, ktorý je dobitý, dokaličený a znevažovaný ľuďmi a domnele aj Bohom samotným, bude Bohom prijatý a tým bude vyzdvihnutý.

b) elegická správa o tajomnom poslaní a oslávení sluhu (vv.1.2-9).
- Kto uveril našej zvesti? Verš 53,1 je úvod do celej správy. Je dvojitou rétorickou otázkou skupiny. No kto tu stojí za zámenom my? O priamom spojení v. 1 s predchádzajúcimi mnohými národmi a kráľmi vo v. 15 svedčí prevzatie posledných slov z v.15 (nepočuli, pochopia) do pojmov uveril a zvesť. Naša zvesť (šemu‘ātēnu) vo v.1 je v hebrejčine hapax (jeden krát použitý výraz) vo význame „niečo počuté a ako také zaväzujúce oznámiť to ďalej (t.j. čo sme počuli, zvestujeme). Efekt zvesti sa dosahuje buď v jej uverení alebo v jej odmietnutí. Slová sú vložené teda do úst pohanov, ich kráľov, ktorí urobia z nich svoju zvesť a druhí v poradí hovorí kolektív Izraela alebo chór určitých ľudí. Vo v.6a s pojmom my všetci sa zoskupia viaceré skupiny. Niektorí pripisujú prednes tejto správy prorokovi. Ak je tomu tak, prorok dáva čitateľovi najavo, že on sa identifikuje s jednou zo spomínaných komunít.
- Pánovo rameno komu sa zjavilo? Táto druhá otázka naráža nepriamo aj na príčinu, prečo sa doteraz nepočula daná vec? Sila Božia, ktorej metaforou v Biblii je Pánovo rameno, sa dokonale prejavila v sluhovej slabosti (porov. 2Kor 12,9b). Je dôležité pamätať si kľúčovú úlohu v.1 pre celú správu. Otázky vzbudzujú obdiv a záujem pochopiť, čo sa vôbec odohralo.
Vv. 2-9 nie sú zoznamom rozličných faktov, ktoré sa podieľali na pokorení sluhu, ale sú obrazom, na ktorý sa treba pozorne pozerať. Za obrazom tkvie skutočnosť. Verš 52,14 plasticky vyjadruje celkový efekt poníženia sluhu: tak bol znetvorený, že jeho výzor sa nepodobal na človeka a jeho postava sa nepodobala synom človeka. Táto správa sa stane zvesťou o náhradnom zastupiteľskom utrpení sluhu: od narodenia (vzišiel) až po hrob (dali mu hrob) to bolo postupné pokorovanie a odmietanie.
- Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme: hebr. slovo jônēq môže označovať ratoliesku, ale aj kojenca alebo dieťa. Sluha sa narodil ako ratolesť z osekaného kmeňa v suchej zemi (porov. Iz 41,18), no za špeciálnej podpory Pána (pred ním), ktorý v Izaiášovi zahŕňal podporou Dávidov dom, ktorý sa v čase exilu dostal do dezolátneho a opusteného stavu (porov. Iz 4,2°11,1; Jer 23,5). Nemal na sebe žiadnej príťažlivosti, čo by nasýtila pohľad, ale naopak budí u ľudí spontánnu reakciu odporu a nezáujmu: Veď nemá podoby ani krásy, žeby sme hľadeli na neho a nemá výzoru, žeby sme po ňom túžili. V SZ je krása (tō’ar) požehnaním (Gn 39,6b; 1Sam 16,18); napr. Jozefova krása bola výrazom blízkosti Boha, zatiaľ čo škaredý človek bol považovaný za strestaného. Sluha je pokladaný za zlorečeného, muž bez požehnania a tak ho treba izolovať od spoločenstva Izraela. Krása tu vystupuje v kontexte s tým, čo sa človeku prihodí. Strata jeho krásy je výzvou nevenovať mu pozornosť a záujem.
- Bol opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi, muž bolestí, ktorý pozná utrpenie: v tomto v. 3 je detailne rozvedený stav človeka, ktorý trpí podobne ako to v žalospevoch Žaltára vyjadroval žalmista pokorený Bohom a odsúdený ľuďmi. Dva krát opakované príčastie nibzeh „opovrhnutý“ sa v oboch stichoch veršu kladie dôraz na sluhovom totálnom ponížení a poškvrne. Slovné spojenie ktorý pozná utrpenie je vyjadrené na báze variantov v QIsa, LXX, Vulg. Syr., v TM je ylixo a pokorený utrpením.3
Sluha je poznačený bolesťou, je to muž bolesti (’iš mak’obôt), podobne ako žalmista v Ž 22,7; 38,18; 69,27; 119,22; má skúsenosť s utrpením a ranami, je novým Jóbom (Jób 19,13-19; 33,19), oživujúci Jeremiášovú skúsenosť (Jer 15,17) pred ktorým si zakrývajú tvár (porov. Ž 22,25; 31,11; 88,8). Z hebr. je možný aj preklad „ktorý si pred nami zakryl tvár“. Príbuznosť jazyka žalmov s naším veršom má dôležitý dopad pre interpretáciu verša. Reč o sluhovej bolesti a situácii je tu blízka bežnému spôsobu vyjadrovania sa o utrpení všeobecne v žalmoch. Nemôžme teda utrpenie sluhu špecifikovať ako sa pokúsil Duhm a po ňom iní, keď hovorili o malomocenstve sluhu. To, čo verš s istotou vypovedá je sluhovo odvrhnutie a samota od komunity a teda následne aj výraz straty jeho významu pre spoločenstvo.
Vo vv. 4-6 prichádza extrémne dôležité vyznanie (confessio) ľudí, ktorí menia svoj názor. Celok je majstrovsky podanou priamou a udivujúcou výpoveďou, založenou na striedaní osobných zámien my...on. V jej analýze je lepšie začať veršom 4b, hľadiaceho do minulosti: no my sme ho považovali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Tento postoj bol v súlade s ortodoxným pohľadom na utrpenie v SZ. Priatelia Jóba sa dívajú taktiež na trpiaceho Jóba ako strestaného Bohom. Nemohli ani inak. Starý svet sa takto díval na utrpenie; bolo prejavom Božieho trestu a hnevu. Nová vec, o ktorej sa nikomu neprisnilo a ktorá bola v tieni železného zákona, sa odkrýva v novom pohľade na bolesť, ktorý sa s dôrazom verbalizuje vo v. 4a: Vskutku naše boli choroby, ktoré on niesol a naše boli bolesti, ktorými sa on obťažil. Sluhovo prijatie negatívnych skutočností komunity (hriechy a neprávosti), sa veľmi živým spôsobom člení na dve skutočnosti: jedna spočíva v tom, že po prijatí hriechov, prijme aj trest, čiže dôsledok hriechov a neprávosti za ne: on však bol prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše neprávosti. Ako choroba produkuje bolesť, tak i hriech nesie so sebou trest. V náväznosti nato súvisí aj druhá skutočnosť, že jeho pokorne znesený trest prinesie pokoj pre mnohých, veď trest pre náš pokoj bol na ňom.
Slová jeho ranami sme boli uzdravení naznačujú lapidárne výslednú skutočnosť utrpenia sluhu: cez jeho poníženie sa dosiahlo odstránenie a hriechov ľudí a odpustenie trestu za ne, pričom sa to všetko koncentrovalo na sluhovi. Trest, ktorý niesol na sebe, priniesol za cenu pokoja (šālōm), ktorý je pre biblického človeka dokonalou blaženosťou vyjadrujúcou maximálne pozitívnu situáciu vo všetkých oblastiach života. Revolučne novou vecou pre skupinu hovoriacich je skutočnosť, že utrpenie, ktoré dáva moc byť náhradníkom a zmierovateľom sa realizovalo na slabom vyvolenom človeku, ktorého dobrovoľne prijaté utrpenie bolo príčinou opovrhnutia a pohŕdania. Iba takto sa však stal pre Izrael a pre celé ľudstvo zástupcom v utrpení. Toto všetko vzbudzuje omnoho najliehavejšiu otázku ako tú, na ktorú sa už dlho hľadala odpoveď, totiž kto je sluha Pánov. Otázka viedla hovoriacich vo vv. 1-11 k objavu, ktorým sú úplne zmenení? Odpoveď na ňu je neistá, podobne ako v prípade sluhovej identity. Nezodpovie ju ani následne povýšenie sluhu Pánom. Ľudia komunikujú svoj zmenený pohľad aj sami na seba: My všetci sme ako ovce blúdili, každý sme šli vlastnou cestou; oni ktorí dovtedy hľadeli s „pravovernými“ na sluhu ako strestaného Bohom (v.4b), teraz vyznávajú a tak sa oddeľujú od pôvodného ortodoxného tábora, že oni sami blúdili a inak mysleli o Bohu, zatiaľ čo Pán sa postaral cez odvrhnutého o ich uzdravenie a pokoj, keď Pán položil na neho neprávosť nás všetkých.
Vyznanie (confessio) vo všeobecnosti je nutne spojené s tým, čo sa udialo. Práve počas exilu sa muselo dačo odohrať, čo zmenilo názor na utrpenie a čo je spojené so sluhovým povýšením. Tento neznámy fakt je spolu s interpretáciou faktu pre ľudí (v texte pre nás) zdrojom presvedčenia hovoriacich. Spôsob, ako sa to odohralo zostáva pre nás zahmlený a neostáva nič iné, len sa tomuto mlčaniu textu podrobiť.
Správa o utrpení sluhu bola prerušená vyznaním vo vv. 4-6 Teraz sa opäť v nej pokračuje. Verše 7n pokračujú vo vykreslení zvyšku sluhovho utrpenia a života (slovesá tu zodpovedajú tým vo Vyznaní viery: trpel... zomrel...a bol pochovaný). Žiadne zo slov tu nesvedčí o chorobe, všetko naopak nasvedčuje o utrpení spôsobenom rukami iných.
V celom štvrtom speve, ale najmä v nasledujúcich veršoch niet pochýb o individuálnej postave sluhu. Sluha je ideálna postava ‘anaw „chudobného“ Pánovho. Na rozdiel od Izraelitov kričiacich na Boha v Egypte (Ex 2,23; Dt 26,7), od spravodlivých trpiacich, ktorí sa sťažovali (Ž 16,21; 68) prorokov (Jer 8,18; 11,20) týraný sluha zostane pokorený, na spôsob obetných zvierat. Neotvorí ústa (porov. Mt 26,63; Mk 14,61; Jn 19,9; 1Pt 2,23), ani chvíľu nerebeluje, dôraz na to je daný práve dvojitým spojením: neotvoril ústa. Nechá sa odviesť na miesto zabitia ako dokonalá obeť - nevinný baránok (porov. 1Pt 1,19) ako Izák (Gn 22,8b-9); je nemý ako ovca pred svojím strihačom. V. 8 je dosť nejasný pre svoj porušený text a preto autori ponúkajú mnohé vylepšenia. Slovo útlak (‘ōer) niektorí chápu ako väzenie alebo ochranu, ako aj špecifikovanie súdu ako násilného procesu. Akokoľvek vzaté, slová tu vyjadrujú násilnú akciu zo strany iných proti sluhovi na súde, ktorý ho mal súdiť. V jeho utrpení však nikto o neho a jeho blízkych nestál: kto pomyslel na jeho rod?4
Vv. 8b-9 hovoria o sluhovej smrti a o pohrebe: pretože bol vyťatý z krajiny živých; pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. Nie je jasné ako smrť nastala ako mnohí často špekulovali: chorobou, násilím, odsúdením a popravou? Rozdiel v opise utrpenia vo vv. 3-6 a vv. 7-9 je založený na podklade jednej príčiny, veľmi dôležitej aj pre samotnú interpretáciu Iz 53. Nájdeme tu dva aspekty opisu utrpenia ako v žalospevných žalmoch. Veľmi výpovedný je v tomto ohľade pre nás Žalm 22, kde je utrpenie vykreslené jednak cez chorobu, ale aj cez prenasledovanie a násilie. Aj tu v Iz 53 sa teda postupuje dvojitým spôsobom, z ktorého nemôžme uprednostniť jeden pred druhým, zostáva prijímať výpovede obidvoch a zároveň to poukazuje na to, že ich nemožno prijať literárne, ale obrazne, metaforicky. Jeho smrť vyjadrená v obraznom vyťatí naráža na vyrastenú ratolesť v suchej zemi (prorov. v.2a). Text veršu 8c je porušený. BHS vylepšuje text na báze 1QIsa, inak nie je zrozumiteľný. Faktom aj tu je už vypovedaná skutočnosť, že hriech (peša‘) je jasnou príčinou utrpenia a smrti sluhu. Takto utrpenie a smrť konštituujú jednu skutočnosť. V tom väzí aj príčina prečo aj na konci v. 9 nerobil násilie, a nebolo podvodu v jeho ústach a vo v. 10 sa robia narážky na smrť, podobné aké boli použité ohľadom utrpenia - bola to smrť nevinného za viny tých, ktorí o ňom hovoria.
Počas utrpenia bola podielom sluhu hanba, tá istá hanba sa týka aj jeho pohrebu. Má hrob so zločincami a s boháčmi, ktorí tu majú negatívny význam (porov. Mt 27,57.60). Teda i po smrti sa nedá sluhovi pripísať žiaden honosný význam. Celá správa vv. 2-9 poukázala na silne individuálny charakter sluhu a to že hovoriaci hovoria o dačom odohranom z ich pohľadu.

c) správa o vyslobodení sluhu vv. 10-11a: odporujúce waw v hebrejčine (preložené však) naznačuje nový obrat vo výpovedi hovoriacich osôb. Pokračujú ešte jasnejšie a viac teologicky vykresľovať jeho perspektívu dokonca i poza hrob. Pánovi sa však páčilo zdrviť ho bolesťami. Za údelom sluhu stojí Pán, on to tak chcel, bol na jeho strane, podporoval ho v jeho trpiacom a smrteľnom zápase. Pán našiel v tom dokonca záľubu. Slovo heelî (lit. nechal ho trpieť) však môže inde naznačovať aj oživenie a dokonca zmŕtvychvstanie (porov. Iz 38,16). Vtedy by však tieto verše opustili slovník utrpenia a boli by skôr meditáciou o plodoch utrpenia. Niet pochybností však o tom, že zmena nastane po smrti. Za jednej podmienky: - Ak dá svoj život na obetu za hriech; dobrovoľne vydá život ako ’āšām „obetu za hriech“. Stretáme sa s kňazským obetným slovníkom z Lv 5,5.5 Jediný krát v zjavení SZ sa tu prezentuje ľudská obeta obetovaná na zmierenie, čo bolo úplne zakázané. Dosiahne sa závratnej výšky dobrej zvesti NZ. Spočíva v definovaní ľudskej obety, dovtedy neprípustnej, ale tu prvý krát zvažovanej ako Bohom prijatej, ba čo viac Bohom vyžadovanej pre hriechy iných. Tento krok prinesie sluhovi v budúcnosti tri spásne dary: uvidí potomstvo v morálnom význame, kde budú odmenou spravodlivého učeníci (Prís 3,2.16; 4,10; Jób 22,30); predĺži (svoje) dni – život bude naplnený rokmi, tieto sú všeobecne symbolom požehnania v prvých fázach zjavenia SZ. Sluhovi počas života požehnanie chýbalo, dostaví sa pre neho po smrti. Vôľa Pánova sa jeho rukou podarí - je to plán Boží, ktorý sa potvrdzuje v oživenom a odmenenom sluhovi po pokorujúcom utrpení. Spĺňa sa Iz 52,13a
- Po útrapách svojej duše bude vidieť (svetlo), nasýti sa svojím poznaním; v.11 dopĺňa toto požehnanie po smrti v realizovanom a šťastnom živote, kde svetlo (porov. Gn 1,3) a naplnenie túžob skrze poznanie (porov. Oz 4,1.6) sú odrazom plnosti starozákonného ponímania života. Svetlo je výrazom spásy ako v prvom a druhom speve.

d) druhá predpoveď: oslávenie sluhu, ktorý ospravedlní mnohých vv. 11b-12. Opäť sa tu ujme slova Pán. Terminologicky sú verše spojené s prvou predpoveďou v Iz 52,13n. Sluha je Pánom kvalifikovaný ako spravodlivý t.j. nevinný. Perspektíva času i tu smeruje do budúcnosti. Ospravedlniť mnohých bola úloha obsiahnutá v potupnom opovrhovaní počas života. Tí mnohí sú obdobou udivených národov a kráľov (v. 15). Mnohí sú v semitskom pars pro toto označením pre všetkých. Sloveso v hifile jadq možno vyjadriť aj vo forme vnútornej príčinnosti: sluha sa ukáže spravodlivým.
Ako dôsledok vykonania tejto univerzálnej úlohy, obsiahnutej v zástupnom utrpení, Boh rehabilituje sluhu v jeho cti a dôležitosti: dostane podiel medzi veľkými bojovníkmi a spolu s inými získa dobrý podiel z koristi, ktorá nie je pod kliatbou zničenia ērem. Príčina nového postavenia sluhu je vyjadrená v charaktere dobrovoľnej obety (seba vydal na smrť). Sloveso vydal možno nahradiť: vylial (he‘rah), čo sa dotýka sémanticky pojmu obety za hriech vo v. 10. Nevzpieral sa keď sa nevlastnou vinou dostal medzi hriešnikov, ale zdieľal ich osud. Na konci v. 12 sa ešte raz synteticky zhŕňa význam sluhovej úlohy: niesol hriech mnohých; v tom spočíva zázračná úloha sluhu pre ľudský celok, a za zločincov sa prihováral, tu je ten istý zástupnický aspekt vyjadrený cez reprezentáciu alebo prihovárania sa za niekoho zlého u Boha, no nie ústne, ale svojím životom, utrpením a smrťou prebral za nich miesto a odstránil trest z ich hriechov. Pretože utrpenie a smrť sluhu sa vskutku odohráva iba jediný krát, preberie sa tým úlohu zmiernej obety, ba čo viac zruší sa a jeho obeta za hriech bude prinesená raz navždy – a[pax *****(osem krát v Liste Hebrejom).

Krátke podnety na rozpracovanie v homílii a pre modlitbu

- Už na začiatku poukazuje Pán na povýšenie sluhu v budúcnosti. Národy budú žasnúť nad týmto neľudsky znetvoreným človekom. V ňom zažijú niečo, „čo nikdy nevideli a nepočuli“, teda niečo absolútne nové a jedinečné. Oslava sluhu Pánovho stojí oprávnene na začiatku, pretože iba to robí jeho bolesť zrozumiteľnou. V elegickej piesni sú inak ako v obvyklých pohrebných piesňach vyzdvihnuté bolesti a úbohosť sluhu božieho. Netrpel však za seba, ale za iných, za nariekajúcich. Za nich odpykal pokutu. Chór ľudí zborovo narieka, veď také dačo nevidel doteraz. Bolesti sú neprekonateľné; prejavia sa v chorobe, treste, hrôze smrti a zneucťujúcom pohrebe. Všetko vzal nevinný sluha Pánov na seba a podstúpil bez nariekania.

- V obnovenej reči Boha na konci nasleduje povýšenie sluhu božieho a zmysel jeho utrpenia. Boh našiel v ňom zaľúbenie. Dal mu nový život. Sluha Pánov tak nakoniec „ospravedlní mnohých“, pretože znášal hriechy mnohých (= nás všetkých).

- Tento sluha Pánov má byt' novým sprostredkovateľom medzi jeho ľudom a Bohom. Boh svoje zámery s Izraelom vykonával vždy prostredníctvom sprostredkovateľov: prostredníctvom Mojžiša, sudcov, kráľov; prorokov, ktorý boli pomenovaní tiež titulom sluha Pánov. Mnoho dôležitých rysov týchto starších sprostredkovateľov sa spája v sluhovi božom: ako Mojžiš dáva ľudu zákon. Dodáva Izraelu odvahu ako sudcovia a králi. Ostatne, nový sprostredkovateľ už nie je kráľom, ale sluhom. Jeho účinkovanie je v užšom zmysle ďaleko vzdialené od politického dosahu. V službe Bohu stojí sám. Ako prorok počúva Božie slovo, ale ináč ako všetci proroci pred ním, on stojí stále v intímnom rozhovore s Bohom (porov. Iz 50, 4). Zreteľnejšie ako u Jeremiáša sa vynára myšlienka, že novú spásu prinesie utrpenie.

- Po exile a po týchto spevoch sa Izraelu ale i nám očisťuje poznanie Pána. Boh bol prv Izraelu k ich stálej dispozícii, čo niekedy viedlo k jeho štrumentalizácii. Pri tomto utrpení sluhu sa ľud navždy dozvedá, že Boh má s človekom plán, aj keď sa s ním človek hneď neidentifikuje. Boh je iný, paradoxný. Môže si poslúžiť i zlým pre dobro, pre svoj plán, ktorým je dar spásy každému. Múdrosť Božia je výsostne paradoxná.

- Ľud Boží, sluha Izrael je milovaný a vyvolený, to však nemá viesť ľud k triumfalizmu, ale k službe pre iných. Bolo to tak s Jeremiášom a výnimočným spôsobom to vynikajúco predvedie Ježiš. Každý vyvolený je vybratý nie pre seba samotného, ale pre službu iným. Jeden z Izraela pochopil úlohu vo vzťahu ku všetkým ľudom a národom.

- Týmito spevmi sa v Iz 40-55 naznačuje nový typ mesianizmu, Mesiáš sa musí ešte očakávať. Mesiáš tu nie je triumfujúci kráľ, ale má aj črty sluhu v sláve služby. Jeho služba je výsostne zástupná. Ježiš konal v tejto logike. A k tejto logike vyzýva aj nás, jeho učeníkov.

- Svedectvom o sluhovi sa učíme, že pre človeka neexistuje samospása. Je to Boh, ktorý spasí. Pokus budovať si spásu, blahobyt bez Boha končí v katastrofe. Každá skúška učí človeka poslušnosti a priateľstvu s Bohom.

__________

1 Vo verši 14a má masoretický hebrejský text (TM), Septuaginta (LXX) a Vulgáta (Vg.) a qumránsky zvitok Izaiáša (1QIsa) variant spojenia nad tebou, no z kontextu v. 15 dva hebr. rukpisy, sýrsky preklad a Targúmy upravili spojenie nad ním.

2 Pochopia je zo slovesa bîn v časovaní Hitpael – „pochopiť“, slov. katolícky preklad použil v preklade významovo slabšie sloveso poznajú.

3 „A pokorený“ wîdūa‘ – je pasívne príčastie zo slovesa jd‘- „pokoriť“.

4 Hebrejské slovo dôr je možné preložiť ako rod, ale aj ako osud.

5 Tu sa možno pozastaviť nad negatívnym bezduchým ritualizmom, ktorý tak často odsudzovali proroci. Nerušia obety, ale chcú uviesť na správnu cestu ich chápanie. Uzmierovanie sa doteraz dialo cez obety zvierat, tu je ľudská obeta, ktorá má spĺňať daný účel odčinenia (kippur) za hriech. Ľudské obety boli tiež odsúdené prorokmi. Tu sa pripúšťa zrazu obeta spravodlivého sluhu ako výkupná obeta. Toto ponímanie sa explicitne dokreslí v Kristovej obete.


Informácie o Jozef Jančovič

Obrázok používateľa Jozef Jančovič

Krátke info o sebe (nepovinné)

Katolícky kňaz, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu