V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 1-2)

Keď Ján Krstiteľ začínal pôsobiť, v národe vládla nespokojnosť hraničiaca so všeobecnou vzburou. Judea bola pod priamym dohľadom Ríma. Tyrania rímskych vládcov, ako aj ich rozhodné snahy zaviesť pohanské symboly a zvyky, vyvolávali odboj. Uprostred sporov a boja bolo počuť z púšte hlas, hlas burcujúci a neústupný, no predsa plný nádeje: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Jánove prenikavé slová presviedčali poslucháčov.

Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 10-11) Pripomínal, že všetci účastníci budúceho kráľovstva musia osvedčiť svoju vôľu a kajať sa. Ján tiež povedal: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3, 11).
Duch Boží zmocňuje. Duch Boží spaľuje hriech v každom, kto sa ochotne podriaďuje Jeho moci. Ak ľudia zostávajú v hriechu, stotožňujú sa s ním. Potom Božia sláva, ktorá ničí hriech, musí zničiť aj ich. Keď Boží Duch zasiahne človeka svojou obdivuhodne oživujúcou mocou, pokoruje ľudskú pýchu a svetské pôžitky, postavenie či moc, strácajú cenu. Pôdu srdca treba obrobiť skôr, ako sa zaseje semeno evanielia. Najprv si ľudia musia uvedomiť svoje hriechom spôsobené smrteľné zranenie a potom môžu prísť k Lekárovi, aby ich uzdravil. Pokánie, viera a láska uschopňujú človeka prijať nebeskú múdrosť.

Pri štúdiu evanielií môžeme postrehnúť dôležitú skutočnosť. Pán Ježiš na začiatku svojej pozemskej púte predniesol zásadné pravdy. Jeho prvé slová, ktoré povedal, zaznamenal evanielista Marek v prvej kapitole a znejú: Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. 15 Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 14-15)
Okrem závažnosti obsahu týchto slov vyrieknutých na začiatku Jeho pôsobenia, môžeme jasne vidieť, aký dôležitý význam majú pre nás aj dnes. Potvrdzuje to tiež obsah Jeho posledných slov, ktoré vyslovil vtedy, keď ako oslávený Kráľ vesmíru po zmŕtvychvstaní opúšťal zem. Tým dal rámec všetkému, čo na tejto zemi vykonal a povedal. Tento výrok je zaznamenaný u Lukáša v dvadsiatejštvrtej kapitole: a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. (Lk 24, 46-47)

Aké je to slovo, o ktorom chceme spolu dnes uvažovať?

Pokánie - metanoia

POKÁNIE - METANOIA po grécky v Novom zákone znamená zmenu zmýšľania. Znamená premýšľať o niečom tak, že nás to vedie k zmene názoru. Toto sloveso charakterizuje prechod z jedného stavu myslenia do iného. Toto slovo predstavuje dynamicku zmenu.

Odvrátenie sa od cudzích bohov býva pokladané za základný rys pokánia v Starom zákone. Piata kniha Mojžišova v tridsiatej kapitole hovorí o: milosti kajúcim a požehnaní poslušným - keby si sa navrátil k Hospodinovi. Obrátenie v náboženskom slova zmysle zahŕňa v sebe všetko, čo SZ vyžaduje a pokladá za: osobnú úprimnú odpoveď človeka na Božie pozvanie k vzájomnému spoločenstvu s ponukou odpustenia, ktoré pozvaný vyjadruje pokáním - zmenou zmýšľania a vyznaním hriechov. Teda ide o zásadnú a dramatickú zmenu. V SZ všetky tieto opisy pravého postoja človeka k Božej ponuke spásy sú obsiahnuté v hebrejskom výraze ŠˇUB - obrátenie, vrátenie. Ide o návrat poddaného ktorý sa vzbúril voči svojmu pánovi, alebo o návrat ženy k svojmu mužovi, teda o odvrátenie z doterajšieho životného smeru. Znamená tiež návrat k Bohu.
Obrátenie a celý proces premeny človeka nám umožní pochopiť príbeh o márnotratnom synovi (Lk 15,11n.) Tu sa hovorí o vzbure, obrátení, pokání aj posvätení. Biblický pojem pokánia má dva aspekty, negatívny a pozitívny. Negatívna stránka je orientovaná na minulosť a predpokladá zmenu stavu a to je bolestné. Pozitívna stránka pokánia je zameraná do budúcnosti a otvára novú cestu človeka, za cenu premeny, totiž obrátenia a posvätenia. Pokánie teda záleží jednak v rozpoznaní a zanechaní hriechu, jednak v rozhodnutí a vykročení k novému životu. Pokánie sa nachádza medzi hriechom a spásou. Má miesto práve tam, kde sa stretáva kráľovstvo Božie a kráľovstvo tohto sveta. Všetci, čo sa posvätili Bohu a prijali cestu pokánia, stanú sa šíriteľmi svetla. Budú Božími služobníkmi, ktorí rozdávajú z bohatstva Pánovej milosti.
On sľúbil: Urobím ich a okolie svojho pahorku požehnaním, v príhodnom čase spustím dážď (Ez 34,26 ). Nepochybujme o tom, lebo zasľúbenia sú pre každého kajúcneho hriešnika. Novozákonné výzvy k pokániu sú o to naliehavejšie, o čo bezprostrednejšie stojíme pred poslednými udalosťami v dejinách Božích, o čo bezprostrednejšie stojíme pred veľkým obratom - príchodom nášho Záchrancu Pána Ježiša ako Kráľa slávy. Jeho výzva k pokániu sa líšila od Jánovej okrem iného aj v tom, že jej naliehavosť bola daná naplnením času.

Pravda sa zjavila v plnej sile a s najväčšou mierou naliehavosti. Bol daný jasný dôkaz Božieho záujmu o človeka a zjavený plán záchrany. Spasiteľ dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia.
Zatiaľ znie posolstvo: Rešpektujte Boha a pravdivo mu slúžte vierou v Ježiša Krista, končí čas milosti. Výzva Pána Ježiša ku pokániu bola spojená s premenou srdca, znovuzrodením z Ducha Svätého, ktorý pôsobí v Jeho prítomnosti a Jeho prítomnosťou. Všetko, čo Ježiš konal a hovoril, malo za cieľ viesť ľudí k pokániu. Hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5, 32) Pokánie je radikálny obrat premena srdca - podstaty človeka. V Matúšovom evanjeliu je napísané: Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie (Mt 12, 33). Pokánie je úplné obrátenie od zlého a od všetkého, čo prekáža návratu k Bohu. Pavol apoštol takto rekapituluje svoje pôsobenie v Azií predtým, ako odíde do Jeruzalema: ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša (Sk 20, 21).
Je to teda rozhodný a bezpodmienečný obrat k Bohu v úplnej poslušnosti, nielen ľútosť. Pokánie je jedinou cestou spásy. V Lukášovom evanieliu Pán Ježiš hovorí: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú (Lk 15, 7). Je tu ale otázka! Ako ja riešim tento problém? Boj proti vlastnému ja je boj najťažší. Je mi nepríjemné opustiť, čo považujem za svojou prirodzenosť! Je skutočne možné zmeniť sa? Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? (Jer 13, 23) Pokánie zahŕňa zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Často nás môžu skľučovať následky vlastných nerozvážnych činov a pritom to nemusí byť kajúcny zármutok. Pravý zármutok nad hriechom prebúdza v nás Duch Svätý. On nám zjavuje nevďačnosť srdca, ktoré znevažuje a zarmucuje Spasiteľa a kajúcne nás vedie pod kríž.
Tam si uvedomujeme, ako každým svojím hriechom znova raníme Ježiša. Odohráva sa to teraz, kríž nie je len historický fakt, ale náš súčastný problém. Ako by sme práve teraz my prišli spoza hradieb Jeruzalema z Golgoty, kde sa odohral hrozný obraz, obraz výpovede o ľudskej zlobe. O mojej zlobe.

Pri pohľade na toho, ktorého sme ranili, trúchlime nad hriechmi, ktoré mu spôsobili smrteľnú úzkosť. Taký zármutok vedie k tomu, že sa ochotne zriekame hriechu. Čím hlbšie pochopíme ohavnosť hriechu, tým krásnejší bude pre nás Kristov kríž. Tým ľahšie sa vzdáme sebectva. Sebaobhajoba tu patrí do kategórie hriechu (Kol 1, 19-23) Tu si začíname uvedomovať našu biedu a máme s toho bolesť v srdci. Na prijatí vlastnej bolesti a vyrovnaním sa s vlastnou hriešnosťou nie je nič teoretického. Od tejto chvíle je jediným potrebným postojom pokánia ochota k pokore. Svet možno taký zármutok nazve slabosťou; v skutočnosti je však silou, ktorá trvalým putom lásky spája kajúcnika s Večným. Svedčí o tom, že Boží anjeli vracajú človekovi to, čo svojim prestúpením a zatvrdilosťou stratil. Slzy kajúcnika sú len kvapkami dažďa, po ktorom prichádza slnečný úsvit svätosti.
Jedinou obranou proti zlu je Kristova prítomnosť v srdci na základe viery v jeho spravodlivosť. Ak nebudeme živo spojení s Bohom, nikdy neodoláme zvodnému vplyvu sebeckej lásky, samoľúbosti a pokušeniu hriechu. Bez stále nového odovzdania sa Bohu budeme premožení. Bez osobného poznania Krista a stáleho spoločenstva s nim sme vydaní napospas nepriateľovi a nakoniec budeme plniť jeho vôľu. Najobvyklejším prejavom hriechu proti Duchu Svätému je trvalé odmietanie nebeskej výzvy k pokániu. Každý krok od Krista je krokom k úplnému odmietnutiu záchrany (Jn 16, 8-9).

Tí, čo prijímajú Krista ako svojho osobného Spasiteľa, nie sú opustení ako siroty, aby životné skúšky znášali osamelo. Prijíma ich za členov nebeskej rodiny. Chce, aby jeho Otca nazývali svojím Otcom. Sú jeho deťmi, drahými Božiemu srdcu, s ktorým ich spája to najnežnejšie a najtrvalejšie puto. Tí, čo berú Krista za slovo a svoje srdce zverujú jeho starostlivosti a svoj život jeho vedeniu, nájdu pokoj a odpočinok. Svedčí o tom radostná správa o našej záchrane. Svedčia o tom jeho slová: Daná mi je všetka moc.., (Mt 28, 18); Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate... (Mt 11, 28).

Keď sa pokúšame pochopiť proces zmeny, musíme si uvedomiť, že hlboká zmena nie je ani tak dôsledkom našej snahy a veľkosti nášho úsilia, ako skôr našej ochoty vyrovnať sa so skutočnosťou svojho vnútorného života. Človek nikdy nie je taký vynaliezavý ako vtedy, keď má oklamať sám seba a umlčať výčitky. Osobná poctivosť, odhodlanie nikdy nič nepredstierať, je základnou podmienkou vnútornej premeny. Takéto odhodlanie sa ťažko dodržiava. Samoľúbosť, ktorá berie hriech na ľahkú váhu, je hrobárom pravého pokánia. Autor listu Židom nás dôrazne varuje a pripomína závažnosť dokonalého pokánia (Hebr 6, 4-6). Hlboké sklamania nás doháňajú k zdrvujúcemu smútku, kedy zlosť je vystriedaná bolesťou a sme neistí až do svojho najvnútornejšieho vnútra. A práve tento stav, táto bolesť je východzím bodom ku skutočnej zmene. Obetou Bohu milou je duch skrúšený... (Ž 51, 19).
Toto je ten zármutok na pokánie. Až vtedy, keď si uvedomíme hrôzu zúfalej túžby po tom, čo nikto nemá a čo nám nikto nikdy nemôže poskytnúť, až potom, keď sa prestaneme porovnávať s okolím, až potom, keď prestaneme kritizovať, až potom, keď prestaneme vyžadovať na ostatných, aby uhasili náš smäd, až vtedy sa v oddanej pokore obrátime k nášmu Záchrancovi. Vnútorná útecha, ktorá nám dovoľuje pokračovať aj po prehre, je dedičstvom kríža. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť (2Kor 7, 10). Pokánie, ktoré nepôsobí zmenu nie je pravé. Kristova spravodlivosť nie je rúcho na zakrytie nevyznaného a ďalej páchaného hriechu; je to zásada života, ktorá mení povahu a ovláda konanie.

Svätosť je úplné odovzdanie sa Bohu; je to bezvýhradné podriadenie srdca a života nebeským zásadám. Kresťan si má vo svojich každodenných záležitostiach počínať tak, ako si počínal sám náš Pán. Pri každom zmluvnom rozhodovaní mu má byť zrejmé že jeho učiteľom je Boh. Zmluva medzi nami a Pánom Ježišom, ak ju chceme prijať, ponúka úžasné veci. Na základe Božej milosti sa nám zaručuje odpustenie hriechov. Duch Svätý nám do srdca napíše Desatoro a v stave pokánia obnovuje obraz nášho Tvorcu. Skúsenosť tejto zmluvy, t.j. znovuzrodenia, prináša skúsenostné poznanie Krista, jeho spravodlivosti a ospravedlnenia vierou v Neho - viem, komu som uveril... (2Tim 1, 12). Výsledná obnova srdca nás premení tak, že budeme prinášať ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť (Gal 5, 22-23).
Radostná správa je, že mocou Kristovej spásnej milosti môžeme žiť ako žil On, denne sa tešiť z toho, čo sa páči Bohu. Jedinou našou nádejou je prijať Božie pozvanie vstúpiť do jeho zmluvy milosti. Tento vzťah zaručuje, že sme prijatí za Božie deti a spolu s Kristom dedičmi jeho kráľovstva. Platí, čo je napísané v Liste Galaťanom 2, 20. Predsudky aj dnes bránia mnohým ísť cestou spravodlivosti. Božie slovo musíme skúmať denne ako Natanael vo vlastnom záujme a s prosbou o osvietenie Duchom Svätým. Ten, ktorý videl Natanaela pod figovníkom, uvidí v modlitebnom súkromí aj nás. Anjeli z ríše svetla sú blízko tých, čo pokorne prosia o Božie vedenie. Lebo mnohí potrebujú službu láskyplných kresťanských sŕdc. Človek nie je obrátený dotiaľ, kým sa v ňom neprejaví túžba oznámiť iným akého vzácneho priateľa našiel v Ježišovi.
Jedným z najúčinnejších spôsobov získavania ľudí pre Krista je príklad jeho charakteru v našom každodennom živote. Náš vplyv na nich nezávisí natoľko od toho čo hovoríme, ako od toho, čím sme.

Ľudia môžu odporovať naším úvahám, pohŕdať nimi a odolávať naším výzvam, no nemôžu poprieť dôkaz života nezištnej lásky. Dôsledný život, vyznačujúci sa Kristovou pokorou, pôsobí vo svete mocným vplyvom. Pravá kresťanská povaha sa prejaví v čase skúšok, nie v období pokoja a pohody. Potreba odolávať prekážkam a odrážať odpor vedie Kristovho nasledovníka k väčšej bdelosti a vrúcnejšej modlitbe k všemocnému Pomocníkovi Duchu Svätému. Tvrdá skúška prežívaná s Božou milosťou rozhojňuje trpezlivosť, bdelosť, statočnosť, hlbokú a trvalú vieru v Boha. Len víťazstvo kresťanskej viery umožňuje veriacemu trpieť, a pritom byť silným, podriaďovať sa, a tým víťaziť, byť po celý deň zabíjaný, a predsa žiť, niesť kríž a tým získať korunu slávy. To je život vo viere v Krista. To je život v pokání.
V Druhom liste apoštola Petra čítame: Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie (2Pt 3, 9). Na kríži Nevinný zaujal miesto vinníka, Spravodlivý zastúpil nespravodlivého. Tento veľkorysí čin urobil zadosť požiadavkám zákona za smrť hriešnika, a kajúcnikom ponúkol odpustenie, pokoj a uistenie o večnom živote. Kríž nás zbavil odsúdenia, priodial nás rúchom Kristovej spravodlivosti a vybavil nás mocou víťaziť nad zlom. Nezabúdajme, že blízkosť kráľovstva slávy už neznesie odklad. Nesmieme vyčkávať na mocnejšie presvedčenie, na lepšie príležitosti či svätejšiu povahu. Z vlastných síl nedokážeme nič. Ku Kristovi musíme prichádzať takí, akí sme. Lebo ohavnosť hriešnosti možno poznať len vo svetle kríža. Na záver poprosím prečítať verše zo Zjv 3, 19-22. Amen.

..................................

Verše:

Kol 1, 19-23: On zmieril všetko svojim krížom

Jn 16, 8-9: Duch Svätý usvedčuje o hriechu neprijatia Ježiša Krista

Hebr 6, 4-6: je nemožné tých, čo už raz boli osvietení a odpadli, obnoviť ku pokániu

Gal 2, 20: žijem vo viere v Božieho Syna

Modlitba:

Otče náš, daruj nám pokánie na naše spasenie. Amen.

Diskusia na túto tému...