Milé čitateľky a čitatelia, 25. apríla 2005 si Svätý Otec na audiencii s úsmevom spomínal, že keď v utorok počet hlasov preňho pri jednotlivých hlasovaniach narastal, „s hlbokým presvedčením som Pánovi povedal: ,Nerob mi to!“ Ale On ho „zjavne nenačúval.“ V treťom hlasovaní toho dňa padlo rozhodnutie, a to veľmi výrazné. „Zahalil som si tvár,“ hovorí nemecký kardinál Meisner, „rumádzgal som od pohnutia. A nebol som jediný.“ Na otázku kardinála Sodana, či úrad prijíma, odpovedal vyvolený: “Poslušný Svätému Duchu, vravím na hlasovanie kardinálov: Áno.“

K prvému výročiu týchto udalostí sme si pre vás dovolili vybrať kratšie i dlhšie príbehy z pápežovho bohatého života, podávané tými, ktorí ho na svojej životnej ceste mohli stretnúť. Prv, než sa do nich pustíte, ešte poznámka – bavorské nárečie som preložila do nášho záhoráckeho, ktoré mám tú česť častejšie počúvať.

Včasráno na Bielu Sobotu, 16. apríla 1927, zúrila vonku snehová fujavica a trojročný Georg Ratzinger drankal otca, či už môže konečne vstať. Že nie. A že sa musí učiť trpezlivosti, lebo práve „sme dostali malinkého chlapčeka.“

Čoskoro by však bol o bračeka takmer prišiel. Ten len o vlas unikol smrti pri záškrte (diftérii). Susedia hovoria, že bábätka sa potom človek sotva smel dotknúť. Georg si tiež spomína, že jedného dňa bol malý Joseph strašne smutný, pretože z výkladu papiernictva od naproti sa stratil plyšový medvedík. Tvár sa vyjasnila, až keď maco ležal pod vianočným stromčekom. Neskôr mal veľmi rád i svoje ostatné hračky – handrovú mačku, kačičku a dreveného koníka. Aj Georg dostal, keď už bol o niečo väčší, pozoruhodný vianočný dar – kancionál, z ktorého bol braček nadšením celý bez seba, lebo „v ňom nebolo ani slovo po nemecky.“

Doma sa spieva, modlí, každý deň sa ide na svätú omšu. Starý priateľ Josepha Ratzingera, monsignore Franz Niegel, si pamätá, že rodičia boli celkom jednoduchí, od srdca dobrí ľudia. Pri citeľnej chudobe, keď vládla železná šporovlivosť. „Nikdy to nebolo stiesňujúce, keď človek prišiel k Ratzingerovcom.“ Ani najmladší syn „nebol nikdy nepríjemne zbožný.“ Chcel „jednoducho len byť dobrý kresťan“ a „bol vždy úplne normálny.“

Georg zas uvádza, že rodičia ich „chceli vychovávať dobre a aj spravodlivo, všetkých rovnako.“ Žiadne z detí nesmie byť ani protežované, ani znevýhodnené. Ani malý Joseph, hoci kamarát z triedy, Janko z Baadenu, už doma roznáša, že „ten Ratzingerú je na skapací chytrý.“
Napriek tomu ho spolužiaci mali i neskôr, vo vyšších ročníkoch, radi. Medzi nimi Ludwig Wihr, ktorý si spomína, že okrem matematiky Joseph veľmi vynikal „predovšetkým v latinčine a gréčtine, tichý školák, ale žiaden prišliapnutý strachopud.“ Celý jeho ráz bola „ochota pomáhať.“ To bola pravda – spolužiakov rád nechával odpisovať a doma ich doučoval.
Učitelia žiačika nevideli vždy, pravda, až tak jednoznačne – vyslúžil si zníženú známku zo správania. Vraj za „urečnenosť a drzé odpovede.“

Ešte v dedinke Aschau bývala jeho rodina na strážnici s pomocným policajtom, čerstvo zapáleným nacistom. Ten preto každé ráno so ženou poctivo športuje, a ako správny donášač zapisuje farárove kázne a príhovory. Joseph sám, ktorý sa tu stal miništrantom, sa musí pozerať, ako nacisti farára zbijú.
Riaditeľ seminára (vlastne biskupského chlapčenského internátu pre študentov gymnázia) v Traunsteine dlho svojich zverencov chránil pred Hitler Jugend. Keď sa však členstvo stalo v r. 1939 povinným, prihlásili odtiaľto aj Josepha. Chlapci ako on, na rozdiel od kmeňových členov HJ, nedostali uniformu, čo ich označovalo ako mladých Nemcov druhej triedy. Po konečnom víťazstve sa s nimi vysporiadajú. V Traunsteine to zvlášť platí pre „tých Semi-kresťanov“ zo seminára. Keď už v seminári nebýval, do HJ nešiel, našťastie mu učiteľ matematiky na gymnáziu, inak sám nacista, povedal, že to dá do poriadku. Po dosiahnutí štrnásteho roku však musel Joseph nastúpiť na týždeň do HJ Domova. Veliteľ ho nechal „exercírovať“ pred ostatnými, údajne chce len „zlepšiť“ jeho „nesprávne držanie tela.“

Našla si ho i vojna. Podľa nariadenia z januára 1943 sa zo školákov od pätnástich rokov stávajú pomocníci Luftwaffe. Joseph Ratzinger bol teda priradený k protileteckej batérii Flak. Elektrický plot ju delil od tábora, kam chodievali pracovať väzni koncentračného tábora Dachau.
Joseph slúžil v meračskom oddelení, s ostatnými zameriaval nalietavajúce bombardéry. Nik zo zúčastnených si nespomína, že by bola jednotka aspoň jeden z tých lietajúcich strojov trafila.

Mladý pomocník Luftwaffe a neskôr vojak bol vskutku nemilitantný človek. Počas strašnej vojny ani raz nevystrelil, strieľať sa jeho jednotka vlastne ani neučila. Spoločníci ho prezývajú „hrôza poddôstojníkov,“ a aj inak si ho doberajú, nechávajú ho upratovať. Ale Ratzinger sa neschovával. Raz napríklad veliteľ celú jednotku preháňal v noci po poliach, kto vraj to dlhšie vydrží, vrieskal, „vy, alebo ja.“ Ratzinger pred neho predstúpil: “Ja.“
A keď kamaráti po večeroch džavocú a mastia karty, on píše. Výsmešné básničky na dôstojníkov v gréckych hexametroch.
V poslednom roku vojny musí zvládnuť otravu krvi, kvôli čomu mu už chcú amputovať palec na ruke, ale našťastie sa smel doliečiť doma. Napokon, už pred koncom vojny, dezertoval, čo ho takmer stálo hlavu.

Aj vojna sa však skončí. Zem je síce spustošená a plná rán, ale ľudia pociťujú vďačnosť, radosť a majú obrovskú chuť začať znovu a lepšie. Vo freisinskom seminári sa už koncom augusta zhromaždilo stodvadsať mužov. A majú najmä nesmierny hlad – hlad po poznaní. I Joseph Ratzinger sa tu s chuťou zahryzne do štúdia teológie, ale s veľkým nadšením sleduje i filozofiu, číta aj prírodovedcov. Ale aj iný hlad prišiel k slovu. V povojnových podmienkach sa niet čo čudovať. Najmä keď chcela škola vzácnu návštevu privítať pohostinnosťou, „hladovali sme, pri beztak najskúpejších porciách.“ V štúdiu pokračuje horlivý študent v Mníchove, i keď aj tam sa univerzita ešte lieči z vojny – budovy sa musia ešte opravovať. Do pamäte sa mu vryjú prechádzky po parku zámku Fürstenried, pri ktorých naňho doliehali pálčivé otázky o životnej ceste, o svete, o Bohu.

Napokon 29. júna 1951 prijme kňazské svätenie od kardinála Faulhabera. Dvadsať rokov po tom, čo náš známy škôlkár pri pohľade naňho oznámi rodine: “Ja budem tiež kardinál!“ V Traunsteine je preto veľká sláva – na primíciách bratov Ratzingerovcov a starostovho syna. „Služobník vašej radosti,“ cituje mladší z bratov na primičnom oznámení sv. Jána. A 6. apríla 2006 sa na stretnutí s rímskou mládežou vyjadrí podobne – že keď sa v jeho mladosti ozývali hlasy „antiľudskej kultúry,“ ktoré tvrdili, že kňazov už nebude v budúcnosti potreba, a on videl „brutalitu systému bez ľudskej tváre,“ pochopil, že „bude naopak veľká potreba kňazov.“ Tak v ňom dozrievalo životné rozhodnutie.

Kaplán Ratzinger začal skokom do ľadovej vody: musia si ho hneď požičať do mníchovského Moosachu s 12000 dušami, lebo farár je náhle v nemocnici. Tamojší kaplán, kostolník a kuchárka sú na dovolenke. Za tie štyri týždne sa „prihodilo tak približne všetko, čo sa prihodiť mohlo,“ konštatuje. Aj susedné fary sú v lete slabo obsadené, preto treba takmer denne aj niekoho z inej farnosti odprevadiť na poslednej ceste. „Pochovávať – to som sa vtedy naučil.“
Potom konečne mohol nastúpiť na miesto svojho určenia – do mníchovskej farnosti sv. Krvi. Tam to bolo tiež veľmi rušné, veľa času si vyžadovala najmä práca s deťmi a mládežou. Ale mladý kaplán je ňou nadšený. A jeho kázne u Sv. Krvi, kázne pre deti sú však čoraz hojnejšie navštevované aj dospelými.

Po roku začína jeho dlhá vedecká a profesorská dráha – vo Freisingu, kde musí proti oponentovi, dotknutému vo svojej hrdosti, obhájiť habilitačnú prácu. Dizertačku už má za sebou – ešte počas štúdia ju napísal podľa zadania témy milovaného profesora Söhngena. Potom nasledovala zastávka v Bonne. To už ho sprevádzal chýr, a tak mu študenti chceli prichystať fakľový sprievod na uvítanie – za to, že im dal prednosť pred Mníchovom. Museli však presunúť termín jeho konania. Potom ešte raz. A potom sa už nekonal (na čo si profesor vydýchol, keďže nemal rád oslavovanie svojej osoby), lebo hoci Bonn mladého profesora očaril, nielen keď kráčal do práce pomedzi hýrivo rozkvitnuté záhrady, prijal volanie z Münsteru.

Do obdobia činnosti na univerzite spadá i Druhý vatikánsky koncil, do ktorého sa tiež vložil, i keď, ako sám vraví, „pôsobenie jednotlivca nemožno preceňovať.“

Kardinál Frings z Kolína si od neho nechá pripraviť podklady a návrh prednášky na tému „Koncil a duch moderného sveta.“ Návrhom bol nadchnutý, a aj ho použil. A pápež Ján XXIII. si kardinála „objednal“ k sebe. „Možno si to dnes dávam na seba poslednýkrát,“ mrmlal si kardinál pri obliekaní svojho rúcha. Keď ho pápež videl, ponáhľal sa k nemu a objal ho. „Milý kardinál, vy ste povedali všetko to, čo som si myslel a povedať chcel, sám ale povedať nevedel.“ (A v knižke „Benedikt XVI.,“ z ktorej o. i. čerpáme, sa trefne píše, že o niekoľko desaťročí neskôr si to isté povedia kardináli v konkláve...).

I ďalšie prejavy, pripravené pre kardinála Fringsa, spôsobili víchor. Z Ratzingera sa stal peritus. Teraz mohol vo veľkej miere použiť najmä svoje poznatky z prác o Cirkvi, ktoré začali už dizertačnou prácou.

Münsterskú univerzitu vystriedal Tübingen, kde sa stal dekanom fakulty. A napokon Regensburg. Tu pomáhala živá legenda organizovať novú univerzitu a stala sa i jej vicerektorom. Teológ sa teší, že rozvinie svoje vlastné veľké dielo, ale nestalo sa tak.

V r. 1977 dostala arcidiecéza Mníchov-Freising nového pastiera – profesora Ratzingera.Ten dostal asi o mesiac na to aj červený biret.
A bol to pre niektorých nanajvýš nepohodlný biskup, „otváral si ústa, vpadal do prudkých vysporiadaní sa,“ ako ho popisujú. Kritizoval „stučnenie srdca,“ duchovné „znečistenie životného prostredia,“ a pokračujúcu „barbarizáciu človeka.“ Istý žurnalista ho videl takto: „Rebel na biskupskom stolci, ktorý ani nemal strach z ochrancov verejnej mienky, ani sa nezdalo, že sa obáva, že by sa jeho kritika nemusela potvrdiť.“
Ale pre Mníchovčanov mal i iné prekvapenia – čoskoro sa tešili na krásu, s akou ich arcibiskup slávil liturgiu a z jeho kázní sa stávala udalosť.

Pri jednej večeri však má pre brata Georga novinu. Dnes sa dozvedel, „že musím do Ríma. Navždy.“ Zo začiatku totiž odoláva volaniu Jána Pavla II., aby sa stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, ale 25. novembra 1981 sa ním predsa stane. „Pre mňa bola cena tá, že som nemohol celkom konať to, čo som si bol predstavoval, totiž vo veľkom duchovnom rozhovore našej doby podstatným spôsobom myslieť a hovoriť, rozvinúť vlastný opus.“
Úradovaním sa ťahá reťaz neprestajných ostrých konfliktov. Pričom najneskôr od r. 1983 vecné diskusie o problémoch prerastú do útokov na prefektovu osobu. Tomu zodpovedá i jeho prevažujúci obraz v médiách. „Jeho úrad ho stojí enormnú námahu,“ tvrdil jeho brat, obzvlášť pre to stavanie sa do opozície, „vzpieranie sa, ktoré si to vyžaduje.“
Eugen Biser, mníchovský teológ, zas vraví, že „pri konečnej bilancii sa uvidí, že mnohému zabránil a mnohé zjemnil. A priniesol viac než môžeme tušiť zo svojho životného pocitu a životného šťastia za obeť úradu.“

Žurnalista Peter Seewald urobil s prefektom v r. 1993 interview. Spýtal sa ho, prečo úrad vlastne prijal, nevaroval ho pred tým nik?
„To som nepotreboval žiadne varovanie. Že si tu sadnem do žihľavy, bolo jasné. Musel som to na seba zobrať. Ja som svoje sily nikdy necenil veľmi vysoko. Videl som sa ako typický profesor.“ To bol „vo veľkej dileme. Myslel som, že ako profesor, na čo som veril, že som povolaný, vykonám možno viac a lepšieho.“ Nato dodal: „Človek musí svoj život, akým sa stal, prijať a spraviť z toho to najlepšie.“
Pre pápeža, ktorý ho prezýva „brat Jozef,“ je však dlhoročným veľmi účinným spolupracovníkom a „spoľahlivým priateľom.“ Takto sa o ňom Ján Pavol II. sám vyjadril v svojej poslednej knihe. A kardinál Meisner si spomína, ako mu pápež vravel, aby s ním prehovoril, keď bude chcieť odísť do dôchodku, lebo „teologická úroveň“ tohto pontifikátu „závisí podstatne aj od kardinála Ratzingera.“

A aj prefekt vie, že jeho úrad je „krásny a dôležitý,“ uvedomuje si to najmä vtedy, keď ho, ako raz rozprával, stretávajú niektorí jemu úplne neznámi ľudia na svätopeterskom námestí, ktorí sa tešia a ďakujú mu. Prvá návšteva ako Petrovho nástupcu patrí práve bývalým spolupracovníkom z Kongregácie a 10. februára 2006 jej predstaviteľom v prekrásnom príhovore povie i toto: „Pravda je ponúkaná ako skutočnosť, (...) ako tajomstvo, ktoré prijíma elán ľudskej sily chápania a zároveň nič nie je schopné tak viesť ľudskú inteligenciu k neprebádaným horizontom, ako to činí láska k pravde. Preto je služba viere, ktorá svedčí pre Neho, ktorý je celou pravdou, aj službou radosti.“

Bývalý sekretár monsignore Josef Clemens o pracovnom dni kardinála Ratzingera: Presne o 9:00 vchádza do úradu, položí si na stôl aktovku, vyzlečie kabát. Potom začne študovať úradné akty – podklady pre sedenia, protokoly (väčšinu z nich si berie domov) a korešpondenciu. V stránkové dni bývajú prijímaní návštevníci. „K tomu ešte sedenia s kardinálmi, sedenia s pápežom, a tak ďalej, a tak ďalej.“ O štvrť na dve ide na obed domov, poobede zase študuje úradné akty. Dokumenty, predlohy pre správy...„Vie nesmierne rýchlo čítať a má veci v grife.“ Fenomenálne sú jeho jazykové znalosti, hoci často sa rodný prízvuk nezaprie. „Píše si denníky, robí si náčrty. A keby mohol, ako by chcel, urobil by celkom inakšie, veľké zbierky. V posledných rokoch boli z kníh len súhrny článkov, plody toho, čo tak či tak robí.“

Jeho povaha je „jemnocitná, čestná, ľudská, dobrácka.“ A ešte dodáva, že „to, čo hovorí, sám činí, v nápadne vysokej miere.“
V spomínanom interview odpovedal prefekt i na otázku: Čo je pre vás dôležité?
„Môcť povedať niečo, čo nie je celkom nedôležité pre zajtrajšok. Ide mi o to, aby som bojoval o formovanie doby, hájil určité dedičstvo. Pokúšam sa povedať, čo sa mi javí správne a prenechávam na Prozreteľnosti, ako to vyjde. Čím viac človek starne, tým dôležitejšie je aj pre mňa byť v rozhovore s veľkými. Tak napríklad nečítam už žiadnu sekundárnu literatúru.“

Keď sa ho spýtali, čo má rád, spomenul krásy „našej zeme, rád vandrujem,“ históriu a samozrejme umenie. Hudba je „oblasť života, ktorú si nemôžem odmyslieť.“ A priateľstvo. Na opustený ostrov by si vzal, prirodzene, Bibliu a zo všetkého najradšej Vyznania sv. Augustína. „Čítam rýchlo.“ Číta väčšinou historickú literatúru, filozofiu, politiku. „Prv som býval horlivý čitateľ románov a poézie.“

O umení a o katolicizme hovoril i na inom mieste: „Katolicizmus mojej domoviny, Bavorska, vedel všetkému, čo je ľudské, dať priestor: modlitbe, ale aj sviatku, pokániu, ale aj veselosti. Radostné, farebné, ľudské kresťanstvo.“ Nato sa zmienil, že je mu cudzí „zmysel pre každý ,purizmus“ a že „od detstva som vdychoval barok.“
Kardinál Ratzinger sa mnohokrát tiež nechal počuť, že svätci a umenie (krása, ktorá sa zračí v jednom i druhom), „ktoré vyrástlo v lone Cirkvi,“ sú vlastne „jedinou opravdivou apológiou kresťanstva.“ I dnes, hoci, pokiaľ ide o hudbu, od začiatku 60. rokov u nemálo ľudí „akustický zmysel povädol,“ vplyvom typov hudby, ktoré sa odvtedy produkujú. Napriek koncilovým textom býva cirkevná hudba „v najlepšom prípade zahnaná do katedrál,“ a namiesto toho prišla „úžitková hudba, songy, ľahké melódie, ľahko prístupné veci.“ A dalo by sa ľahko ukázať, že „vzdanie sa krásy“ sa preukázalo ako príčina „pastoračnej prehry.“

A čo pôvod? „Výzorom sa ponášam viac na mamku, inak som zmes obidvoch.“ A dobrotu a ľudskosť, ktoré z jeho rodičov i pri umieraní vyžarovali napriek ich utrpeniu, považuje za najlepší doklad viery.
Dedinské prostredie, v ktorom vlastne vyrastal, v jeho srdci zanechalo hlboké korene. Stále znovu uňho vyviera na povrch úcta k ľuďom, ktorí „nechali na dedine kostol.“ Seewald dokonca poznamenáva, že je to „jeho najvlastnejšia dogma.“ A jeden zo životopiscov, Bernhard Meuser, dodáva, že „tento pápež, ktorý je neuveriteľne sčítaný a s filozofmi, umelcami a vedcami môže diskutovať vo výške očí, sa modlí ako sedliak.“

Jeho „veľký brat“ Georg sa modlieval, aby mu Pán Boh dal povolanie, pri ktorom by mohol zladiť kňazstvo s hudbou, a stalo sa. Dlhé roky bol zbormajstrom v Traunsteine a neskôr u regensburských Domspatzen (Vrabčiakov z dómu), s ktorými zožal mnoho vavrínov. Sestra Maria, najstaršia z detí, sa chcela stať učiteľkou, ale sny prekazila vojna. Tak robila sekretárku u rôznych firiem, potom na univerzite v Bonne, kde Joseph učil, až sa napokon nasťahovala k nemu a starala sa o ich spoločnú domácnosť. „Navodilo sa to celkom samo od seba,“ spomínala si. Podľa všetkého sa necítila byť ukrátená ani nevidela v novom životnom štýle nič ponižujúceho. „Baví ma upravovať priestor v byte, aby sa v ňom človek cítil dobre.“ Keď v r. 1991 umrela, bola to pre brata veľká bolesť. Možno aj veľká malá sestrička, ktorá poznala kanceláriu i domácnosť, dedinu Pánu Bohu za chrbtom i veľkomesto, nevydala sa ani nevstúpila do rehole, žila sama i s rodinou, a dlhé spolužitie s ňou v ňom zanechalo lásku, úctu a pochopenie pre ženy vo všetkých životných okolnostiach, ako pri pozornom čítaní jeho textov čitateľ môže objaviť.

Seewald s kardinálom urobil napriek mnohým prekážkam i dve knihy rozhovorov. Pri rozhovore pre prvú z nich – Soľ zeme – si všimol, že kardinál „nikdy nepôsobil starosvetsky, pripečene alebo ,jatoviemlepšie,’ a ak niečo nevedel, bez váhania to priznal.“ Nebol to „nikto, kto mašíruje hore-dole po miestnosti alebo sa dokonca v sebazaľúbení pokúša kochať sa v genialite vlastnej osoby.“ Ani jedno gesto nemalo čosi panovačného. Ale nebolo tu ani „žiadne demonštratívne sebazapieranie, najhoršia zo všetkých márnivostí. Nie, to nebol žiaden ,Panzerkardinal,’ to bol skôr ,Cabrio-Kardinal,’ vzdušný, slobodný, otvorený k nebu.“

Kým ešte vyučoval, často a rád si k sebe pozýval študentov i spolupracovníkov. Potom mu zas bývalí študenti a priatelia každoročne nosili do Ríma vianočný stromček. Neskôr k tomu pribudol balíček bielych klobások.
Inak má najradšej jablkový závin a parené buchty, spomínajú sa tiež zákusky. Niektorí vravia, že v jedle rád spájal nezvyčajné veci: napríklad k špagetám v ostro pálivej omáčke si dával veľmi sladkú pomarančovú malinovku.

Brat Georg si na ňom najviac cení „myšlienkovú jasnosť,“ jeho trpezlivosť. „Bolo to jednoducho vždy pekné, keď tu bol. Obzvlášť v nedeľu, keď prišiel hneď po rannej sv. omši a ako prvé si vypil svoj ,hlt jedu,’ ako tomu hovoril.“ Musel totiž zapiť svoje lieky. Keď sa obaja vrátili z hroznej vojny, „v tých mesiacoch sme často spolu hrali na klavíri. To bola nádherná doba.“
A spomínaní bývalí študenti? U tých “hviezdil,“ mnohí – a s nimi aj ostatní známi Josepha Ratzingera – sa radi podelia o svoje zážitky a dojmy.

Irmgard Schmidt-Sommer je bývalou poslucháčkou jeho tübingenského cyklu Úvod do kresťanstva, o ktorom hovorí: „Urobil to nesmierne zaujímavo a živo. Pre mňa s mojou evanjelickou minulosťou bolo dôležité, že všetko vystaval na podklade Biblie.“ V pamäti jej tiež utkvelo, že “pritom celkom obzvlášť prízvukoval rozum, pravdu a lásku.“ Zatiaľčo na iných prednáškach zvyčajne počet poslucháčov ubúdal, „pri ňom rástol a napokon sme potrebovali k aule ešte sviatočnú sálu,“ aby sa všetci pomestili. „Bol vyslovene skromný, láskavý, humorný a zdržanlivo šarmantný.“
Vinzenz Pfnür, bývalý žiak, si zase u profesora spomínal na „veselú uvoľnenosť“ a „určitú dobrotu,“ vie sa „srdečne smiať.“ A jeden z kolegov sa zamyslel nad tým, že vlastne „nikdy som ho nevidel vytočeného,“ ani v poriadne hektických a vypätých chvíľach. Bol „vždy vyrovnaný.“ Čo však vonkoncom neznamená, že by v ňom neblčali emócie, práve naopak.

Už zmienený Franz Niegel: „Nikdy som nezažil, že by sa bol sťažoval.“ Nikdy nerozširoval nejaké starosti, nie je problémový človek. „Nikdy nenadáva. Nikdy nenarieka. Je vždy radostný, vždy dobrotivý.“ A ešte sa mu páči, že bol vždy „nadšený, so záujmom, neskúsený, nevinný.“
Bývalí asistenti Wiedemann a Wiedenhofer tiež prikladajú svoje polienka: v súkromí bol ich šéf „veľmi, veľmi uvoľnený“ a „vtipný.“ Jeden z nich dodáva i to, že má „komplikovanú osobnosť“ a “geniálne nadanie, pod ktorým môže aj trpieť.“
Vinzenz Pfnür, bývalý žiak, si zase u profesora spomínal na „veselú uvoľnenosť“ a „určitú dobrotu,“ vie sa „srdečne smiať.“ A jeden z kolegov sa zamyslel nad tým, že vlastne „nikdy som ho nevidel vytočeného,“ ani v poriadne hektických a vypätých chvíľach. Bol „vždy vyrovnaný.“ Čo však vonkoncom neznamená, že by v ňom neblčali emócie, práve naopak.
Už zmienený Franz Niegel: „Nikdy som nezažil, že by sa bol sťažoval.“ Nikdy nerozširoval nejaké starosti, nie je problémový človek. „Nikdy nenadáva. Nikdy nenarieka. Je vždy radostný, vždy dobrotivý.“ A ešte sa mu páči, že bol vždy „nadšený, so záujmom, neskúsený, nevinný.“
Bývalí asistenti Wiedemann a Wiedenhofer tiež prikladajú svoje polienka: v súkromí bol ich šéf „veľmi, veľmi uvoľnený“ a „vtipný.“ Jeden z nich dodáva i to, že má „komplikovanú osobnosť“ a “geniálne nadanie, pod ktorým môže aj trpieť.“

Aj Seewald stihol pri svojej práci na knihe Josepha Ratzingera (vtedy už kuriálneho kardinála) pozorovať. Na ich ceste na Monte Cassino, kláštor sv. Benedikta, „vysoký hodnostár na sedadle pre spolucestujúceho trilkoval ako Pavarotti, no, dobre, nie celkom. Na odpočívadle pri ceste sa nenápadne postavil so svojím podnosom do radu,“ a hoci naňho pokladník a čašníci, keď ho spoznali, vykrikovali „Eminenza, eminenza!,“ povedal nad rizotom „modlitbu ako dedinský farár.“
Snáď pôsobia, pokračuje Seewald, „niektoré z jeho pohybov trochu nemotorne. Ale to má čo do činenia s jeho štýlom. Má rád, keď pôsobí trochu menší a neistejší, než v skutočnosti je. Ale on s tým nekoketuje, tá skromnosť je naozajstná.“ Je „filigránsky zjav. Filigránsky ako postava, ako jeho hlas, ako ruka pri pozdrave, ako rukopis.“
Hlboko naňho, bývalého komunistu, zapôsobilo, že pre kardinála Ratzingera je, ako žurnalista sám píše, “prienik Boha do tohto sveta cez Ježiša Krista absolútna realita, ktorá pretkáva nielen jeho obraz sveta,“ lež celú „jeho existenciu až do posledných nervových zakončení dvadsaťštyri hodín denne.“
A naučil sa uňho, ako si to sám sformuloval, že hoci to človek nie vždy je schopný spoznať, všetok poriadok, všetok zákon hovorí o rozume. Kresťanstvo je „náboženstvom Logu, slova, rozumu.“

Aj mnohým iným otváral dvere k poznaniu. Čítať Ratzingera znamená, že si človek može ušetriť celé knižnice, usúdil raz jeden kolega z Münsteru. „Každú tému, ktorú uchopí, premení na zlato.“ Kardinál Meisner sa raz o ňom trošku kvetnato vyjadril, že je Mozartom medzi teológmi. A ešte pred konkláve mu vraj mnohý kardinál riekol, že ten Ratzinger je „jednoducho génius.“ On sám po konkláve riekol: „Máme šťastie, že je tu taký človek.“ Tak si podľa neho zrejme „väčšina kardinálov myslela: Joseph Ratzinger nám garantuje pravdu a jasnosť.“ A mnohí ho pokladajú, ako to ktosi rázovito vyjadril, za „najväčší mozog katolíckej Cirkvi.“
Jeden zo študentov zas uvádza, že údiv vyvolávalo práve jeho racionálne nadanie v spojitosti s rétorickou zručnosťou vyvolávala bezhraničný údiv. Oslovoval rovnakou mierou ducha i emócie.

Niegel ešte ako spoluštudent obdivoval jeho úžasnú pamäť: „Raz sa ho regens pýtal: Viete náhodou, čo Tomáš Akvinský k tomuto bodu ešte povedal? Odpoveď: Áno, na ôsmich miestach. Ktoréže chcete vedieť?“ Aj básnik Georg Lohmeier, veselý spolužiak zo štúdií, tvrdí, že náš študent bol nápadný svojím ostrým umom a darom formulovať slová. „Vtedy som si myslel,“ vraví, “ten Jožo bude raz učiteľ Cirkvi.“
Nuž, prinajmenšom učil na niekoľkých univerzitách. Prvá, nástupná prednáška vo Freisingu sa konala pred plnou sálou. Stala sa pre mnohých študentov nezabudnuteľnou a slová leitmotívom pre štúdium i neskôr. Téma znela: Pravda je osoba. Pravdu poznávame láskou. „Pre mňa je teológia pokusom bližšie spoznať Milovaného,“ hovoril. Inokedy zas vravel, že chce vyložiť vieru ako „umožnenie opravdivého človečenstva v našom dnešnom svete.“
Ako na prvej, tak aj neskôr na takmer všetkých ostatných prednáškach prednášal bez písomnej prípravy, bez zadŕhavania sa a prerušovania a kto zároveň s ním písal, mal na konci prednášku, zrelú do tlačiarne. A o tie zápisy sa študenti div netrhali. „Učil som sa cez prázdniny veľa jeho viet naspamäť, aby som si osvojil čosi z jeho brilantnej reči,“vraví Elmar Gruber, jeden z jeho študentov vo Freisingu. Celkom nové a fascinujúce bolo jeho zaobchádzanie s obrazmi, znakmi a symbolmi, ktorými študentov voviedol oveľa hlbšie do tajomstva než definíciami. „Meditatívne, reflexívne myslenie je jeho silou.“
Počas májových nedieľ, spomína Gruber, kázal vo freisinskej katedrále vždy niekto z vyučujúcich z vysokej školy. Keď prišiel rad na Ratzingera, chrám bol preplnený a vládlo tam ticho ako bez dychu. Niektorí profesori sa však do katedrály priplížili z bočného vchodu. Ktovie, možno nechceli, aby ich niekto zazrel ako poslucháčov ich o dosť mladšieho kolegu – ten ešte nemal ani tridsať rokov. „Či kázeň, rozjímanie alebo prednáška: človek odchádzal od neho vnútorne ,dotknutý,’ potešený a nadšený a tešil sa na ďalšie stretnutie,“ uzatvára bývalý študent.

Vo Freisingu bol jeden z docentov zodpovedný i za požiarnu ochranu. Krátky čas zastával túto funkciu i Joseph Ratzinger. A vtedy, v jedno horúce letné popoludnie, prišli študenti pri učení sa na myšlienku, že sa bude konať cvičenie požiarnej ochrany. „Zozbierali sme argumenty,“ rozpráva Gruber,“ a skúšali sme nášho náčelníka presvedčiť o nutnosti tohto cvičenia. Nebolo to ľahké, ale nakoniec nám predsa dal svoje požehnanie – čím sa však z vody na hasenie nestala svätená voda! Rozmotali sme hadice...“ A napokon začuli odkiaľsi slovo „potopa.“

Po Freisingu, Bonne a Münsteri sa objaví ako nováčik v Tübingene so staroslávnou tradíciou teologickej fakulty. Na bicykli, v baretke a jeho prístup vonkoncom nie je z antikvariátu.
Aj páter Beda Müller tam študoval u profesora Ratzingera. „Po referáte nasledoval pohovor o počutom, ruky vyleteli nahor.“ Po prvých ôsmich chcel Ratzinger odpovedať. “Zopakoval otázky, niektoré zhrnul dokopy. Pritom som nežasol len nad jeho pamäťou, pretože si pri tom nerobil žiadne poznámky, lež aj nad precíznosťou, s akou otázky zvýraznil, často lepšie než sami pýtajúci sa, aby potom dal odpoveď.“ To je „stará školastická škola, že v debate musel tézu toho druhého oponent najskôr zopakovať, aby dal jasne najavo, že rozumel, predtým než mohol predložiť svoje protiargumenty.“
„Poukázal i na protirečenia a nenástojil na tom, aby postavil svoj výklad ako jediný možný.“ vraví Irmgard Schmidt-Sommer o prednáškach. „Presviedčal, pretože celou svojou osobnosťou stojí za tým, čo hovorí.“ Ak kritizoval, nech už sa to týkalo hocičoho, „ostal vždy vecný“ a nikdy neskĺzol do polemiky, dodáva bývalá študentka. A neskôr teológ Biser pri inej súvislosti povie: „Ratzinger nereagoval s osobnou tvrdosťou, kde bol inej mienky. Hovorím z vlastnej skúsenosti.“

Franz Niegel tiež chodil na prednášky: „Na prednáškach bola neuveriteľná atmosféra, zatiaľ čo sme iné prednášky ,flákali’, naňho sme vždy chodili. Nič nehral, bol prirodzenosťou v osobe.“ Jeho štýl bol úplne nový, vedel veci nanovo priviesť k tomu, aby zažiarili. „Mal nos na všetko, čo je dobré, krásne a pravdivé.“ Je „geniálny, na jeho diele sa človek môže pobaviť,“ nasadil tomu korunu starý priateľ.

Jeho vedomosti i pamäť boli takmer bezhraničné, tvrdia o profesorovi Ratzingerovi bývalí žiaci. Rozpoznal dokonca i to, čo jeho študenti vedia a pri skúške sa ich pýtal vždy len na to. Potvrdil to i Elmar Gruber, ktorý mal so spolužiakom letný termín z dogmatiky u Ratzingera v byte. „Otvoril nám jeho otec. Kolega naňho hneď spustil: ,Pán Ratzinger, vy za nás určite stratíte u Vášho syna dobré slovo,“ musia totiž spraviť skúšku. „Nie, to nespravím. Ja len poviem: Pepíku, buc spravedlivý!“ Tak sa aj z nich stali jednotkári z dogmatiky.
A Gruber pokračuje: „Napokon, vďačím mu za moje štúdium.“ Ratzinger sa ho totiž zastal, keď študentova deravá pamäť na čísla sa pre profesorov hrozila stať neprekonateľnou zábranou.

Franzovi Niegelovi sa páčilo, že netradičným spôsobom objasňoval biblické príbehy. Napríklad ten „Postavme si tri stánky, teda židovský sviatok stánkov: ,víš Ty, to byuo ňeco jak náš svátek piva, a tý tré sú tam venku a popíjajú...Myslím, že tento štýl bol úplne nový.“

Pre asistenta Wiedemanna zasa bolo dôležité, že profesor zvýraznil, že „viera je cesta. Niečo dynamického, v pohybe.“

Pri rozhovore pozorne počúva a viac reaguje, než by sám začínal, nechá sa aj prerušiť. Keď však dostal otázku, vedel hneď podchytiť a rozmotať najzložitejšie vecné vzťahy. Miluje dialóg, rád trúsi humorné poznámky a so srdečnou radosťou prijme bonmot.
Bernhard Hülsbusch, bývalý študent z Münsteru, u Ratzingera promoval. „On vlastne nebol prísny k nám, ale prísny, áno, priam neúprosný v ohľade na disciplínu myslenia – a síce ako u seba, tak u nás, jeho žiakov. Vyšúchané argumenty, nejasné myšlienkové pochody, polovičaté vývody hneď prehliadol a nepripustil ich.“ Jeho aura, ktorou naplnil i najväčšiu poslucháreň Muensterskej univerzity, jednak „vychádzala z jeho teologickej brilancie, ale prinajmenšom práve tak z jeho nápadného postoja skromnosti, ktorý skôr od seba samého odhliadal a odvádzal pozornosť.“ V tom sa teda kategoricky odlišoval od rôznych kolegov. „My žiaci sme vedeli veľmi presne, prečo sme uňho prišli na vec a u iných na profesora. On nás skutočne vtiahol do vleku vecí,“ do „bleskovo ožarujúcej skutočnosti viery,“ intenzívne, nezabudnuteľným sposobom. „Aj neskor ešte – v kolokviách a diskusiách krúžku žiakov – som ho zažil ako majstra vedenia rozhovoru, ktorý všetkých zúčastnených poháňal k najvyššiemu úsiliu o chápanie“ a „z výsledku dialógu sa sám hľadel učiť.“

Podľa Wiedenhofera sa obzvlášť na seminároch prejavoval dar, aj z celkom jednoduchých odpovedí vyniesť niečo zmysluplného a dôležitého a uznať ich ako pokusy vlastného myslenia. “To bolo nosné najmä pri kolokviách doktorandov, kde bol podiel zahraničných študentov dosť veľký, takže už len zrozumiteľnosť predstavovala problém.

S veľkým rešpektom počúva človeka, s ktorým hovorí, venuje pozornosť každému jednotlivcovi. „Sám som zažil,“ píše Peter Seewald, “ako sa na vidieku svojimi cupkavými krokmi srdečne ponáhľal k množstvu ľudí, ako k starým priateľom, ktorých už dlho nevidel.“
Niektorým sa asi preto podarilo prekonať predsudky voči Ratzingerovi. Napríklad naozaj skeptickému novinárovi, Hannesovi Burgerovi, keď zháňal vtedy už biskupa: „Pri mojom prvom telefonáte k nemu domov, do Pentlingu, klebetil so mnou po drôte ako so starým známym.“ Ba „dokonca sa zdvorilo ospravedlnil, že tak dlho nešiel k aparátu, pretože ešte musel kŕmiť svoju mačku.“ Napokon ho udivila biskupova „podmanivá srdečnosť“ a „odzbrojujúci šarm.“

I neskôr nikdy nezaútočil na osobu (čo sa často nedalo povedať o jeho tak kresťanských oponentoch), no mohlo sa vraj stať, že poznámkou niekoho usadil do pravého svetla. Spisovateľ Heinz Joachim Fischer sa nazdáva, že „alergicky mohol prefekt reagovať na želania, ktoré chceli Cirkev prereformovať na samoobsluhu, na cieľ sebauskutočnenia.“ Tiež „voči hlúposti bol netrpezlivý. Potom ľadovo mlčal, keď už to musel počúvať. Voči hlúposti mohol mať aj zraňujúcu aroganciu.“ Aj voči „schytralým politikom, ktorí svoje vlastné záujmy obklopovali dobrou, dokonca tou najlepšou katolíckou voľou.“ Ak ho však niekto opečiatkoval na chladného netvora, možno sa len jednoducho nevedel postaviť sile jeho argumentov.
Wiedemann potvrdzuje, že preňho ako asistenta „nebolo nikdy potrebné hájiť svoju pozíciu.“ Aj iní napísali, že Ratzinger je človek „veľkej slobody ducha,“ ktorý oceňuje a obdivuje odvážne, veľké myšlienky, aj keby s nimi nesúhlasil.

Vravelo sa aj, že Ratzinger je zo všetkých veľkých teológov 20. storočia ten s najkrajším a najjasnejším rečníckym prejavom. Nenadarmo ho už počas štúdia prezývali „Goldmund,“ – narážka na Hesseho knižného hrdinu, ale i na sv. Jána Chryzostoma. O Ratzingerovo rečnícke umenie zabŕdol i Peter Seewald, žurnalista, keď s kardinálom v opátstve Monte Cassino robil knihu interview pod názvom Boh a svet. Uvádza túto príhodu:
„Videli ste?’ pýtal sa ma jedného dňa po obedňajšej prestávke.
,Áno, videl,’ odvetil som nešťastne, pretože som sa obával novej časovej straty.“ Opát totiž „nechal vyvesiť plagáty, ktoré ohlasovali Jeho Eminenciu prof. Dr. Josepha kardinála Ratzingera ako kazateľa na sv. omši k sviatku sv. Školastiky. Hlúpe, že o tom kardinála zabudol vôbec informovať.
,Čo mám robiť,’ vravel ten. Skrátka a dobre, nechal si priniesť misál a Sväté písmo a o niečo neskôr mal v bazilike opátstva úchvatnú kázeň.“
A novinár pozoruje, že sa „mu darí celkom jemnými, jemu vlastnými metódami, sotva badateľne,“ asi „ako keď nepatrnými pohybmi riadime papierového draka, množstvo ľudí celkom vtiahnuť do svojho vleku.“ Poslucháči podľa neho cítia, „ako keby zo slov jeho reči prýštil voňavý parfém, ktorý sa podmaňujúco vnára do sŕdc.“

Georg Lohmeier bol i pri slávnostnom ocenení Ratzingerovho rečníckeho umenia – pri prebratí si rádu Karla Valentina (známeho komika) od fašiangovej mníchovskej spoločnosti bláznov Narrhalla. Kardinál ho dostal za potuteľný humor v podtóne jeho textov a prišiel si ho skutočne prevziať. Lohmeierovi po jeho prejave riekol: „Ty chúďatko, musel si sa prehrýzť cez moje suchárske diela.“ A vo svojom príhovore vraj povedal: „Vraví sa, že deti a blázni hovoria pravdu. Je mi cťou patriť do takej spoločnosti.“

Vzťah k študentom prekračoval, ako sme už videli, akademickú pôdu. Aj Hülsbusch z Münsteru bol pri tom: „Akú srdečnú som vždy znovu zažíval spoločnosť s ním pri stole! Aký vďačný bol za nejaký ten vtip a nejakú tú anekdotu, nad ktorou sa vedel srdečne zasmiať.“ No „kumpánstvo“ však „nikdy nepoznal,“ tvrdil asistent Wiedenhofer aj iní, a netýka sa to len študentov. Združovanie sa do skupiniek mu bolo vždy nepríjemné.

Ani v búrlivom 68. roku nemal so svojimi študentami žiadne problémy – známe tübingenské nezhody sa týkali najmä časti profesorského zboru.
Schmidt-Sommer rozpráva: „Aký obľúbený bol, ukazuje príklad: holandský teológ Schillebeeckx mal prednášku o novej ceste Cirkvi.“ Na druhý deň „sa konala pódiová diskusia s profesormi Küngom, Secklerom, Ratzingerom a Neumannom. Pri prudkej diskusii najskor neprišiel profesor Ratzinger k slovu. Iba tam sedel a pozorne počúval. Naraz sa spustilo skandovanie: ,Nech hovorí Ratzinger! Nech hovorí Ratzinger!“ Nato teda dostal slovo – a to bol koniec diskusie. „Za štvrť hodiny tak brilantne zhrnul prednášku i doterajšiu diskusiu a vyvodil z toho zrozumiteľné výsledky,“ takže pre moderátora „to bolo to správne slovo na záver, viac niet čo povedať.“

Hviezdne maniere mu však boli úplne cudzie. Možno i preto ho mnohí neraz zle odhadli alebo podcenili.
„Keď na mojej primícii kázal,“ hovorí Franz Niegel, “to už bol profesorom. Ale ľudia si mysleli, čože je to za chlapčeka?“
Elmar Gruber zas rozprával, ako sa na sviatok sv. Korbiniána, patróna freisinskej diecézy, zoraďovali farári, komorníci, dekani a ďalší hodnostári pred katedrálou na slávnostný vstup. Mladý Joseph Ratzinger stál trochu bokom. „Naraz začal starší, od Pána Boha tiež iste milovaný dekan, ťažká váha,“ preľaknutému profesorovi nadávať, „pretože ho, pána dekana, úctivo nepozdravil.“ Ratzinger sa mu ospravedlnil, ale ten hromžil ďalej. Tak sa Ratzinger ospravedlnil druhýkrát, čo však dekana popudilo ešte viac, lebo kričal aj to, že takýto druh slušnosti je ozajstná drzosť. „A nadával ďalej, smerom k nám, študentom: ,Čo len to tu máte za burana!’ Nato sme mu riekli: ,Nuž, pán dekan...to je náš profesor dogmatiky.’ Pán dekan by bol najradšej zmizol v najbližšej myšej dierke.“
Ratzinger si zas spomínal na príhodu z doby, keď ako kaplán vyučoval v škole náboženstvo:
„Raz, keď som na tom bol s časom – ako tak často – natesno, zavesil sa na mňa jeden malý loptoš a vravel, že keby sme prišli neskoro vo dvojici, nebudeme takí nápadní. Keď však chcel vedieť, do ktorej triedy to idem, musel som mu predsa len osvetliť, že v škole stojím, aby som tak povedal, na druhej strane.“

Počas štúdia v Mníchove museli študenti i profesori žiť v stiesnených podmienkach, napríklad mali často namiesto schodov rebrík. Po rebríku sa liezlo i do neobývanej časti budovy, pričom vznikali prazvláštne zvuky. „A túto príležitosť sme využili hojne, aby sme vyľakali ,domácich duchov,“ keď „sme v noci strašili. Samozrejme, ustrašene sa sťažovali na strašidlá.“

Ale i jeho podrobili spolužiaci skúške odvahy. Cez hodinu sa teda postavil, šiel k profesorovi a spýtal sa, či by nemohol odísť skôr. Musí si totiž ísť kúpiť kolieskové korčule a bude sa na nich preháňať po hlavnej ulici. Profesor sa našťastie smial a naozaj ho pustil.

Keď sa profesor Ratzinger sťahoval z Tübingenu do Regensburgu, ponúkol sa istý kolega (z inej vysokej školy), že mu pri sťahovaní pomôže – celé jeho imanie sa predsa musí zmestiť do jedného osobného automobilu. Kolega to síce odhadol správne, ale obaja sa v aute za tým nábytkom, knihami a taškami strácali. „Sťahovací voz“ nebudil veľmi dôveryhodný dojem a bol nápadný aj ramenu zákona v Regensburgu. Museli zastaviť a kolega-vodič ukázal svoj preukaz, v ktorom mal zaznačené svoje bydlisko s pekným názvom Bierbronnen – Pivná studnička. „Aáá, z Bierbronnen ste“ usmial sa na nich policajt. „Pán Búh zapuac, móžete jet...Ale do Taliánska jakžif nedojedete!“

Ktosi vravel, a nebol jediný, že kardinál Ratzinger sa možno stal pápežom na príhovor svojho predchodcu. Istý kardinál zas vraj rozprával, že síce ešte s konečnou istotou nevedel, koho bude voliť, išiel ale do konkláve s pevným rozhodnutím – nie Ratzingera. Keď však už tam sedel a vzal pero do ruky, naraz „ponad mňa akoby čosi prešlo, a ja som na ten lístok nemohol napísať nič iného.“

S bývalými študentmi sa kardinál Ratzinger rád stretával pri stole. Keď sa raz dostali do debaty o manželskom živote a o tom, aké úskalia i trampoty so sebou prináša, ktoré majú nezriedka za následok i zlyhanie, Ratzinger len sucho poznamenal: „Ak je manželstvo skutočne tak náročné, potom by mal celibát platiť i pre laikov...“

Raz sa Georg Lohmeier Ratzingera opýtal, či by katolícka Cirkev nemohla „nasadiť“ aj patróna pre mačky. Ten dlho nepremýšľal: „Myslím, že lev sv. Hieronyma je dosť silný, aby to ešte prevzal.“
Otázka bola mierená správne – na milovníka prírody a najmä mačiek. A tí, čo ho poznajú, tvrdia, že aj on sám mačky priťahuje.
„Raz som s ním išiel navštíviť cintorín za kostolom,“ rozprával Konrad Baumgartner, šéf teologického inštitútu na Regensburskej univerzite. Cintorín bol zaplnený mačkami. Keď tam Ratzinger vošiel, “všetky k nemu bežali. Poznali ho a mali ho rady. Stál tam, hladkal niektoré a hovoril k nim, dosť dlhú dobu.“ Domček pri Regensburgu, v ktorom asi mal s bratom bývať, má stenu nad schodiskom vyzdobenú taniermi – a z každého pozerá iná mačka.

„Bratia zozbierali taniere spoločne,“ vysvetľuje Agnes Heindl, domáca Georga Ratzingera. Ako ilustráciu ku kapitole Ratzinger a mačky napríklad vykresľuje, ako sa raz nevedno odkiaľ prikradlo k nemu malé mačiatko „a on bol až rozverný, smial sa od radosti.“ Mačky „vždy idú rovno k nemu.“
I v Ríme sa naňho mňaukacie tvory tešili. Či už boli z Campo Santo, z vatikánskych zahrád alebo iná čistokrvná pouličná zmes. Debatoval s nimi a ony ho zavše cez námestie sv. Petra odprevádzali na ceste do úradu.
Raz už zasiahli švajčiarski gardisti: „Eminencia, pozrite, mačky idú obliehať Vatikán!“ Za kardinálom Ratzingerom ich totiž pochodovalo jedenásť.
Výnimkou bola zjavne susedovie čierna mačka v Tübingene. Vždy ho chcela sprevádzať, keď sa chystal slúžiť sv. omšu. Inak sa naňho ani len nepozrela, a keď bolo jej panstvo doma, tvárila sa, že Ratzingera nepozná.

Pri večernej prechádzke po uliciach Ríma naňho zaútočil zlostný pes.
„No, nevieš, koho máš pred sebou?“ bez strachu ho potľapkal kardinál po hlave. Zurvalec sa potichu odpratal.

O kardinálovi Ratzingerovi sa vybralo do sveta množstvo vtipov i ťažko overiteľných príbehov.
Tak sa napríklad rozprávalo, že namiesto tradičnej modlitbičky
„Lieber Gott, mach mich fromm, dass ich in den Himmel komm’“ – „Milý Bože, urob ma zbožným, žeby som prišiel do neba“
sa kardinál Ratzinger modlí
„Lieber Gott, ich mach’ Dich fromm, wenn ich in den Himmel komm’“– „Milý Bože, spravím z Teba zbožného, až prídem do neba.“

A po prvom príhovore nového pápeža z loggie chrámu sv. Petra, v ktorom sa vlastne predstavil, sa vraj rozšuškávalo, že svoje slová si v poslednej chvíľke rozmyslel. Pôvodne – keďže spomenul Jána Pavla II. – zamýšľal dodať: Nebojte sa! Ak sa pomýlite, ja vás opravím!

Bývalému profesorovi telom i dušou sa vraj nevyhla ani profesorská roztržitosť. Raz išiel slúžiť svätú omšu – a práve včas ho upozornili, že si zabudol svoju kardinálsku pokrývku hlavy. Rýchlo sa po ňu vrátil do sakristie. Prešli dve minúty, päť minút, desať minút, a kardinál sa nevracal. Ľudia sa začali znepokojovať, možno sa mu niečo prihodilo, nevoľnosť... Tak ktosi vyšiel pozrieť sa za ním do sakristie – ale tam ho nebolo. Nakoniec ho predsa našli. Nie, neprihodilo sa mu nič zlého. Sedel doma v „civile,“ za písacím stolom.
Jednoducho sa zo sakristie, ponorený v myšlienkach, do kostola už nevrátil.

A našiel sa i človek, pred ktorým kardinál Ratzinger údajne stratil reč. Bola to najmladšia ratolesť – vnučka jednej rodiny v Regensburgu, jeho známych. Majú vraj kardinála na fotografii, ako na Vianoce v r. 2003 kľačí pri deťoch a hrá sa s nimi. Potom mu to najmenšie škvŕňa ukázalo i svoj betlehem s figúrkami. „Ale tieto tam asi nepatria,“ napomenul kardinál maličké, keď zazrel malé umelohmotné postavičky. „To keby prišlo Panne Márii alebo sv. Jozefovi zle, keď tam tak stále stoja.“ Až teraz si kardinál všimol, že sú to zdravotné sestričky.

Elmar Gruber svoje spomienky zavŕšil slovami:

„Dobrý pastier ostane pri ovciach, keď vidí prichádzať vlka. Jeho láska patrí všetkým ovciam, aj tým iným a tým čiernym! Rybár, ktorý rybárči vo vlastnom záujme, nechytí nič. Kto ,na Jeho slovo’ rozloží siete, už vôbec nepotrebuje loviť, ryby prídu samé od seba, všetkých stopäťdesiattri, všetky, všetky, a sieť sa už neroztrhne.

Milý Svätý Otče, ďakujeme za Tvoje povolanie.“

Z nemeckých originálov spracovala Monika Mičudová

Diskusia na túto tému...

..................................

Použitá literatúra

MEUSER, B.: Benedikt XVI. Unser Papst. Ein Portrait. Mníchov 2005

SEEWALD, P.: Benedikt XVI. Der deutsche Papst. Mníchov 2005

SEEWALD, P.: Benedikt XVI. Portrait aus der Nähe. Mníchov 2005

VON DÜRCKHEIM, M. A KOL.: Worüber der Papst lacht. Anekdoten, Aperçus und Allerlei über Benedikt XVI. Berlín 2005

Internetové stránky:
   http://www.ratzingerfanclub.com/
   http://www.pentling.de/
   http://www.tittmoning.de/
   http://www.aschau-a-inn.de/
   http://www.b16.pl/
   http://www.bonn.de/
   http://www.uni-tuebingen.de/
   http://www.hermann.de/
   http://www.traunstein.de/

Fotografie - redakčný výber, © KNA a DPA

Ešte si dovoľujeme upozorniť, že – čo už čitatelia asi vedia – kardinál Ratzinger publikoval v r. 1996 i knižku Z môjho života. Vyšla ako autobiografia, hoci text mal byť pôvodne príspevkom do väčšieho zborníka, ktorý chceli vydať žiaci k jeho narodenińam (projekt sa im nepodarilo uskutočniť).