Hravo rozstrapatí účes, jemne pohladí tvár, zľahka sfúkne plamienok zápalky...
a pohne veternú turbínu.

Život človeka je niekedy ako večerné more.
Je v ňom pokoj zapadajúceho Slnka aj nepokoj hučiacich vĺn.
Jedno aj druhé má svoje čaro.

Každý človek prišiel na tento svet taký ako ja.
Nevinný, bezbranný, s veľkou túžbou byť prijatý a milovaný.

Môjho starého otca Juraja som osobne nepoznala.
Neviem, aký bol vysoký, aký mal hlas, či si rád zaspieval, zatancoval...

Niekedy sú kvapky vody ako číre žiarovky.
Zachytené na kvetoch kôpru nedávajú síce svetlo, ktoré osvetľuje okolitý svet,

Moje letné rána sú zvyčajne rovnaké .
Nevoňajú síce kávou, prvou cigaretou..., ale „voňajú“ zážitkom. :)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: