Kým dedina otvorí oči a začne žiť svoj bežný stereotyp,
z konára stromu odznieva „sólo pre drozda“.

Má priestor,
tak to dáva na „plné pecky“.

Sú slzy bolesti, smútku, beznádeje...,
ale aj slzy úľavy, radosti, zmierenia...

Sú slzy, ktoré neradi vidíme
a slzy, ktoré nás potešia.

Prešlo pár minút a všetko bolo inak.
Obloha sa zatiahla ťažkými, mokrými závesmi
a na zem začali padať veľké kvapky vody.

Leto začína naberať na „kvalite“
a drôty elektrického vedenia sú stále prázdne.
Čo sa stalo?
Vari tento rok neprileteli?

Pre oči nič mimoriadne,
ale pre čuch...

Dopriala by som to každému.
Cítiť vôňu kvetov hrozna.
Lebo kto nezažil, asi neuverí.

Sadnúť si ráno v garáži do auta, naštartovať, pustiť obľúbené CD
a vydať sa na cestu, tak to je ideálna situácia.

Predstava, že svet by mohol byť len sivý a rovný,
je rovnako katastrofická ako predstava,