Tento - možno až priveľmi vyzývavý názov - som zvolil zámerne. Pretože si myslím, že odráža vnímanie mnohých mladých kresťanov, ktorí prežívajú svoju mladosť, svoje partnerské a manželské vzťahy v častej konfrontácii s ponukou a lákaním tohoto sveta.

Ak chcem hovoriť o intimite človeka, nemôžem nespomenúť človeka ako takého - jeho dispozíciu milovať a byť milovaný, ba čo viac - takmer bytostnú túžbu každého z nás byť naplnený láskou.

A tak, ak vnímame človeka, ktorý je stvorený z lásky a pre lásku, mali by sme poznávať i všetky rozmery, v ktorých sa táto láska má odrážať v medziľudských a partnerských vzťahoch. Dovoľte mi preto trošku dlhší úvod, v ktorom by som chcel uviesť ideál manželskej lásky, prostredníctvom ktorého je možné vnímať potrebnosť a hlboký zmysel i šiesteho prikázania pre naplnený život každého z nás.

Manželská láska, ktorá má byť vrcholom a naplnením partnerského vzťahu, musí byť postavená na plnom vnútornom sebadarovaní sa milujúcich osôb; na sebadarovaní, v ktorom vkladám svoje srdce do srdca milovanej osoby, v ktorom dokážem milovať a akceptovať milovanú osobu i s jej problémami a slabosťami a v ktorom chcem spoločne kráčať životom a pretvárať spoločnú cestu i ťažkosti života úprimnou láskou.

Takto chápanú plnosť manželskej lásky potom môžeme vnímať v jej troch rozmeroch: v duchovnom, intelektuálno-citovom a telesnom rozmere. Je treba vidieť, že všetky tri rozmery sú veľmi dôležité pre harmonický rozvoj a plné prežívanie vzájomného vzťahu manželov.

Telesný rozmer obsahuje chvíle najintímnejšieho prejavovania manželskej lásky, v ktorých má prichádzať nielen k darovaniu sa tiel, ale k plnému vzájomnému sebadarovaniu sa dvoch milujúcich sŕdc v otvorenosti pre vyjadrenie plnosti a definitívnosti vzájomného odovzdania sa v dispozícii pre prijatie nového života. Prežívanie telesného rozmeru lásky je veľmi potrebné pre neustále rozdúchavanie plameňa vzájomnej lásky a vytváranie tých najvnútornejších partnerských väzieb. Pozor však: "dobrý sluha a zlý pán". Ak by do manželstva vstupovali dvaja ľudia len na základe telesnej príťažlivosti, riskujú, že o krátky čas si nebudú mať čo povedať: rečou tela si povedali všetko, po telesnej stránke sa úplne poznajú a zisťujú, že ich vnútro zostáva prázdne. A tak prichádza kríza, ktorá môže viesť buď k rozpadu manželstva, alebo ... k objaveniu ďalších rozmerov ich vzájomného vzťahu.

Ďalším rozmerom je intelektuálno-citový rozmer, ktorý je tým pravým miestom plného spoznávania, žitia a napĺňania vzájomného vzťahu ako vzťahu dvoch milujúcich sŕdc - partnerov, ktorí vytvárajú plné spoločenstvo lásky a jednoty. Ešte pred manželstvom prežívanie vzťahu v tomto rozmere má postupne vzrastať a prerásť do definitívnosti rozhodnutia sa pre prežívanie lásky a manželstva s milovanou osobou. V manželstve je potom prežívanie tohoto rozmeru zdrojom vzájomnej jednoty a rodinného spoločenstva v tých najrozmanitejších situáciách života.

K naplneniu vzťahu totálnej sebadarujúcej sa lásky je však potrebný i duchovný rozmer, v ktorom akoby sa do sŕdc manželov rozlievalo Božie požehnanie a Pánova každodenná pomoc. Či už v čase skúšok, krízy, tažkých situácií, chorôb, sklamaní a neúspechov, v ktorých prítomnosť Božia pomáha posilňovať a udržiavať puto vzájomnej súdržnosti, úcty a obety, ale tiež v čase vzájomnej pohody a prežívania krásnych chvíľ, ktoré môžu byť vďaka Božej prítomnosti nielen umocnené, ale predovšetkým zvnútornené - až do tej miery, že budú mať účasť na vytváraní trvalého a neotrasiteľného postoja vzájomnej lásky, sebadarovania a obety.

Tento dlhý úvod som si dovolil preto, aby som mohol ukázať nutnosť všetkých troch rozmerov lásky pre naplnený a harmonický manželský vzťah človeka. Ak uvážime, že určité problémy v telesnom rozmere lásky je možné kompenzovať skutočným prežívaním duchovného a intelektuálno-citového rozmeru a problémy v intelektuálno-citovom rozmere dokáže kompenzovať skutočné prežívanie duchovného rozmeru, oklieštenie duchovného a intelektuálno-citového rozmeru súčasne môže viesť k životnej tragédii človeka, k rozbitiu jeho manželského vzťahu, k strate zmyslu života a k trvalej osobnej frustrácii. A práve túto skutočnosť môžeme vnímať ako vážny dôvod i pre Božie pozvanie byť verní dodržiavaniu šiesteho prikázania.

Skúsme sa teraz pozrieť, prečo to tak je. Rozoberme samostatne autoerotiku i predmanželské intímne súžitie.

Problém autoerotiky je tak komplexný, že na tomto mieste sa neodvažujem ponúknuť ani jeho zbežnú analýzu. Takže - len z pohľadu našich troch rozmerov lásky - autoerotika v sebe zahŕňa veľké nebezpečie totálneho priorizovania telesného rozmeru, pričom pri dlhodobom zotrvávaní v tejto neresti človek vážne hazarduje so svojou schopnosťou - ba priamo dispozíciou - milovať v intelektuálno-citovom a duchovnom rozmere lásky. Autoerotika v sebe takto skrýva nebezpečie vnímať ľudí okolo seba cez optiku sexuálnej príťažlivosti a "použiteľnosti" - vulgárne povedané - vnímať iných ako "kus mäsa", ako objekt sexuálneho pôžitku. Človek sa takto stáva neschopným milovať, utvárať i budovať vzťahy a tieto vzťahy dokázať i hlboko ľudsky prežívať a napĺňať.

Predmanželské intímne súžitie v sebe zahŕňa podobné nebezpečie - i keď častokrát veľmi dobre maskované vzájomnou láskou a odhodlaním doplniť vzájomný manželský vzťah vstupom do manželstva. Pri intímnom súžití manželov sa jedná o prejav hlbokej a totálnej lásky vo vedomí obojstranného a trvalého sebadarovania sa. Manželia pristupujú k prežívaniu intímnych chvíľ s trvalou istotou vzájomného vzťahu a vzájomného záväzku niesť nielen dôsledky spoločnej intimity, ale i ostatných - možno ťažkých - životných situácií. Pri predmanželskom intímnom súžití toto vedomie a istota trvalého sebadarovania sa chýba: partneri stále - i keď možno len podvedome - majú otvorené "zadné dvierka", vnímajú, že ich vzťah sa môže skončiť, že sú slobodní jeden od druhého, že si nepatria úplne v zmysle plného vzájomného odovzdania svojich životov. A táto skutočnosť veľmi zákerne a nenápadne nahlodáva v človeku schopnosť milovať v duchovnom a intelektuálno-citovom rozmere.

Aby som sa vyhol možnému bagatelizovaniu potreby duchovného a intelektuálno-citového rozmeru lásky, rád by som upriamil našu pozornosť na ľudí, ktorí vo svojom živote vystriedali veľa partnerov. Predpokladám, že títo ľudia sú veľakrát častovaní konštatovaním: "ten je na baby" alebo "tá zasa potrebuje chlapa". Nie! Veľakrát to tak nie je: tí ľudia len nie sú schopní milovať naplno. A tak sa ženú vždy do nového a nového vzťahu v nádeji, že práve tento bude ten pravý, že práve táto "láska" ich naplní a urobí šťastnými. A vždy znovu a znovu sa sklamú, vždy znovu a znovu zisťujú, že sú nešťastní a nedokážu urobiť šťastnými ani svojich partnerov.

Boh ma ničí šiestym prikázaním? - myslím si, že nie. On len chce, aby sme sa nerútili do nešťastia, záleží mu na nás celých, nejde mu len o naše "šťastie na päť minút", ktoré pominie ako cingot dukátov. Pánovi ide o naše naplnenie a požehnaný dôstojný život. Preto dostávame i šieste prikázanie, preto i Cirkev - ako služobníčka Božieho slova - pevne stojí na zásadách, ktoré môžu pomôcť každému z nás naplno rozvíjať schopnosť milovať a budovať vzťahy lásky, na rozdiel od osobných tragédií, ťažkých vnútorných zranení a vzájomného ubližovania si. Takže neváhajme si chrániť úžasný dar našej sexuality, s ktorým sme pozvaní rásť k plnosti prežívania našej ľudskej dôstojnosti.

A toto prajem každému z nás...

Diskusia na túto tému...