Vyšli „Posledné rozhovory“ Petra Seewalda s emeritným pápežom Benediktom XVI.
Prežívanie staroby ako prípravy na stretnutie s Bohom. Hovorí P. Lombardi:
„V prvom rade je to svedectvo, ktoré nám vekom pokročilý emeritný pápež dáva o spôsobe, akým prežíva duchovne túto fázu svojho života v utiahnutí. Je to život, ktorý prežíva kráčajúc smerom ku stretnutiu s Bohom tvárou v tvár. ... Príprava na smrť, príprava na záver vlastného života, na stretnutie s veľkým tajomstvom Boha. A pápež Benedikt o tom hovorí s veľkou úprimnosťou a jasnosťou, ktoré napĺňajú úžasom a hlbokým pohnutím. Hovorí o veľkých otáznikoch, ktoré si človek kladie približujúc sa k prahu tohto tajomstva, o veľkých otázkach ako prítomnosť zla vo svete, alebo slová Ježiša v evanjeliu, ktoré znejú tak veľké a neraz náročné pre neho na interpretáciu.
Pápež František pri kanonizácii sv. Terézie z Kalkaty
...Nasledovanie Ježiša je záväzkom serióznym a súčasne i radostným; vyžaduje radikálnosť a odvahu, aby sme božského Učiteľa rozpoznali v tom najchudobnejšom a vyraďovanom zo života a aby sme mu poslúžili. Preto dobrovoľníci, ktorí z lásky k Ježišovi slúžia posledným a núdznym, neočakávajú nijaké poďakovanie ani odmenu, ale vzdávajú sa toho všetkého, pretože objavili skutočnú lásku. A každý z nás môže povedať: Tak, ako Pán prišiel v ústrety mne a sklonil sa nado mnou vo chvíli núdze, aj ja idem v ústrety jemu a skláňam sa nad tými, ktorí stratili vieru alebo žijú akoby Boh neexistoval, nad mladými, ktorí sú bez hodnôt a ideálov, nad rodinami v kríze, nad chorými a väznenými, nad utečencami a imigrantmi, nad slabými a bezbrannými telesne i duchovne, nad mladistvými ponechanými na seba samých, ako aj nad opustenými staršími ľuďmi. Kdekoľvek sa objavuje vystretá ruka, ktorá žiada o pomoc postaviť sa na vlastné nohy, tam má byť naša prítomnosť a prítomnosť Cirkvi, ktorá podopiera a dáva nádej. A toto treba konať v živej spomienke na Pánovu ruku, ktorú ku mne vystrel vtedy, keď som bol na zemi..
Kard. Jozef Tomko spomína na Matku Terezu:
...,,Do nepriameho styku s Matkou Terezou som prišiel už pred tým, a to na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Pittsburghu v roku 1976. Matka Tereza tam mala stretnutie s mladými študentmi. Vtedy sa v Spojených štátoch prejavoval feminizmus, a tak prvá otázka bola, čo si myslí o kňazstve žien. Odpovedala: Nemám hlboké teologické vzdelanie, ale jedno si myslím, že keby Ježiš Kristus chcel, aby ženy boli kňazmi, tak by najprv udelil kňazstvo svojej matke Panne Márii.“.
,,Sprevádzal som pápeža Jána Pavla II. na jeho ceste v Indii a Matka Tereza nás vodila v dome, kde založila svoju rehoľu a ukazovala nám svojich chorých. Pamätám si, ako vedľa nás bolo počuť chrčanie umierajúceho človeka, ktorý bol už ale zaopatrený, očistený, a pritom to nebol asi ani kresťan. Tam sme očividne spoznali jej prácu.“.
Páter Raniero Cantalamessa dnes pri vešperách vo Vatikáne
...„«Človeče, prečo máš o sebe takú nízku mienku, keď si taký drahocenný pre Boha? Prečo, keď si taký ctený u Boha, sa nerozumne pripravuješ o svoju úctu? Prečo skúmaš, odkiaľ si bol vzatý a nehľadáš, pre aký účel si bol stvorený?»
Tieto slová, ktorá sme práve počuli, vyslovil sv. Peter Chryzológ, biskup Ravenny v piatom storočí po Kristovi, teda pred 1500 rokmi. Odvtedy sa zmenil dôvod, pre ktorý človek opovrhuje samým sebou, ale samotná skutočnosť sa nezmenila. V čase Chryzológa bol dôvod ten, že človek «bol vzatý zo zeme», že je prach a na prach sa obráti (Gen 3,19); dnes je dôvodom opovrhnutia to, že človek je menej než ničím v bezhraničnej veľkoleposti vesmíru.“
Ako ďalej pokračoval páter Cantalamessa, práve skutočnosť, že človek je schopný vzťahov, dokazuje, že je obrazom Boha. Citoval pri tom aj slová súčasného pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa.
Anjel Pána s pápežom Františkom: Boh platí oveľa viac než ľudia
...Prvé podobenstvo je situované do rámca svadobnej hostiny. Ježiš hovorí: «Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ ... Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto» (Lk 14,8-9). Týmto odporúčaním Ježiš nemieni dávať normy spoločenského správania, ale lekciu o hodnote pokory. Dejiny učia, že pýcha, kariérizmus, márnomyseľnosť, vystatovanie sa, sú príčinou mnohých ziel. A Ježiš nám dáva pochopiť nevyhnutnosť vybrať si posledné miesto, čiže vyhľadávať nenápadnosť a skrytosť: pokoru. Keď stojíme pred Bohom v tomto rozmere pokory, vtedy nás Boh povyšuje, skláňa sa k nám, aby nás pozdvihol k sebe; «Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 11).
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- …
- 31
- 32
- 33
- 34
- 35
- 36
- 37
- 38
- 39
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy