Z katechézy Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána : Keď vstúpime do spovednice, v nebi je radosť
...Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.
Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!
Pápež František: Milosrdenstvo a vykúpenie
..Slová apoštola Petra veľmi dobre vyjadrujú zmysel nového stavu života, ku ktorému sme povolaní. Stávajúc sa jedným z nás, Pán Ježiš nielenže na seba prijíma náš ľudský stav, ale nás pozdvihuje k možnosti byť Božími deťmi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás oslobodil od ich nadvlády. On je Baránkom, ktorý bol za nás obetovaný, aby sme mohli prijať nový život spočívajúci v odpustení, láske a radosti. Všetko to, čo prijal na seba, bolo aj vykúpené, oslobodené a spasené. Iste, je pravda, že život nás stavia pred skúšku a niekedy pre to trpíme. Každopádne, v týchto chvíľach sme pozvaní zamerať svoj pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorý trpí za nás a spolu s nami, ako istý dôkaz toho, že Boh nás neopúšťa. Nikdy však nezabudnime, že v súženiach a prenasledovaní, ako aj v každodenných bolestiach nás vždy oslobodzuje milosrdná ruka Boha, ktorý nás pozdvihuje k sebe a vedie nás k novému životu.
Vyšli „Posledné rozhovory“ Petra Seewalda s emeritným pápežom Benediktom XVI.
Prežívanie staroby ako prípravy na stretnutie s Bohom. Hovorí P. Lombardi:
„V prvom rade je to svedectvo, ktoré nám vekom pokročilý emeritný pápež dáva o spôsobe, akým prežíva duchovne túto fázu svojho života v utiahnutí. Je to život, ktorý prežíva kráčajúc smerom ku stretnutiu s Bohom tvárou v tvár. ... Príprava na smrť, príprava na záver vlastného života, na stretnutie s veľkým tajomstvom Boha. A pápež Benedikt o tom hovorí s veľkou úprimnosťou a jasnosťou, ktoré napĺňajú úžasom a hlbokým pohnutím. Hovorí o veľkých otáznikoch, ktoré si človek kladie približujúc sa k prahu tohto tajomstva, o veľkých otázkach ako prítomnosť zla vo svete, alebo slová Ježiša v evanjeliu, ktoré znejú tak veľké a neraz náročné pre neho na interpretáciu.
Pápež František pri kanonizácii sv. Terézie z Kalkaty
...Nasledovanie Ježiša je záväzkom serióznym a súčasne i radostným; vyžaduje radikálnosť a odvahu, aby sme božského Učiteľa rozpoznali v tom najchudobnejšom a vyraďovanom zo života a aby sme mu poslúžili. Preto dobrovoľníci, ktorí z lásky k Ježišovi slúžia posledným a núdznym, neočakávajú nijaké poďakovanie ani odmenu, ale vzdávajú sa toho všetkého, pretože objavili skutočnú lásku. A každý z nás môže povedať: Tak, ako Pán prišiel v ústrety mne a sklonil sa nado mnou vo chvíli núdze, aj ja idem v ústrety jemu a skláňam sa nad tými, ktorí stratili vieru alebo žijú akoby Boh neexistoval, nad mladými, ktorí sú bez hodnôt a ideálov, nad rodinami v kríze, nad chorými a väznenými, nad utečencami a imigrantmi, nad slabými a bezbrannými telesne i duchovne, nad mladistvými ponechanými na seba samých, ako aj nad opustenými staršími ľuďmi. Kdekoľvek sa objavuje vystretá ruka, ktorá žiada o pomoc postaviť sa na vlastné nohy, tam má byť naša prítomnosť a prítomnosť Cirkvi, ktorá podopiera a dáva nádej. A toto treba konať v živej spomienke na Pánovu ruku, ktorú ku mne vystrel vtedy, keď som bol na zemi..
Kard. Jozef Tomko spomína na Matku Terezu:
...,,Do nepriameho styku s Matkou Terezou som prišiel už pred tým, a to na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Pittsburghu v roku 1976. Matka Tereza tam mala stretnutie s mladými študentmi. Vtedy sa v Spojených štátoch prejavoval feminizmus, a tak prvá otázka bola, čo si myslí o kňazstve žien. Odpovedala: Nemám hlboké teologické vzdelanie, ale jedno si myslím, že keby Ježiš Kristus chcel, aby ženy boli kňazmi, tak by najprv udelil kňazstvo svojej matke Panne Márii.“.
,,Sprevádzal som pápeža Jána Pavla II. na jeho ceste v Indii a Matka Tereza nás vodila v dome, kde založila svoju rehoľu a ukazovala nám svojich chorých. Pamätám si, ako vedľa nás bolo počuť chrčanie umierajúceho človeka, ktorý bol už ale zaopatrený, očistený, a pritom to nebol asi ani kresťan. Tam sme očividne spoznali jej prácu.“.
Páter Raniero Cantalamessa dnes pri vešperách vo Vatikáne
...„«Človeče, prečo máš o sebe takú nízku mienku, keď si taký drahocenný pre Boha? Prečo, keď si taký ctený u Boha, sa nerozumne pripravuješ o svoju úctu? Prečo skúmaš, odkiaľ si bol vzatý a nehľadáš, pre aký účel si bol stvorený?»
Tieto slová, ktorá sme práve počuli, vyslovil sv. Peter Chryzológ, biskup Ravenny v piatom storočí po Kristovi, teda pred 1500 rokmi. Odvtedy sa zmenil dôvod, pre ktorý človek opovrhuje samým sebou, ale samotná skutočnosť sa nezmenila. V čase Chryzológa bol dôvod ten, že človek «bol vzatý zo zeme», že je prach a na prach sa obráti (Gen 3,19); dnes je dôvodom opovrhnutia to, že človek je menej než ničím v bezhraničnej veľkoleposti vesmíru.“
Ako ďalej pokračoval páter Cantalamessa, práve skutočnosť, že človek je schopný vzťahov, dokazuje, že je obrazom Boha. Citoval pri tom aj slová súčasného pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa.
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- …
- 31
- 32
- 33
- 34
- 35
- 36
- 37
- 38
- 39
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy