Christ-Net.Sk

...Svätý Otec vo videoposolstve komentuje tohtoročnú tému stretnutia: „Milosrdenstvo, cesta od srdca k rukám“. Ježišovo srdce, podobne ako srdce Dobrého Samaritána sa nechalo dotknúť biedou ľudí. Toto je podmienkou milosrdenstva ...

...„Jedna vec je mať dobré úmysly. To však ešte nie je milosrdenstvo, sú to dobré úmysly. Vložiť ruky do filantropie je jedna vec, niečo iné je milosrdenstvo... Je veľmi dobré (...) konať filantropiu, ale nie je to milosrdenstvo, to je iná vec. Milosrdenstvo je tá jednosmerná cesta, ktorou bieda prichádza k môjmu srdcu, ťaží moje srdce, pohne ním, a ktorá ním občas hýbe až tak, že srdce tak ako kompas sledujúci Severný pól nemôže zostať stáť, kvôli tomu, čo cíti.

…Jestvuje však základná podmienka na prijatie Božej útechy, ktorú nám pripomína dnešné Božie slovo – stať sa malými ako deti (porov. Mt 18,3-4), byť «ako dieťa v matkinom náručí» (Ž 130,2). Na prijatie Božej lásky je potrebná táto umenšenosť srdca – totiž iba ako malí môžeme byť v náručí matky.

Kto sa umenší ako dieťa – hovorí nám Ježiš – «je najväčší v nebeskom kráľovstve» (Mt 18,4). Pravá veľkosť človeka spočíva v umenšení sa pred Bohom. Pretože Boha nespoznávame vysokými myšlienkami a mnohých študovaním, lež malosťou pokorného a dôverného srdca. Aby sme boli veľkými pred Najvyšším, netreba zhromažďovať pocty a slávu, úspechy či pozemský majetok, lež vyprázdniť sa. Dieťa je práve tým, kto nemá čo dať a všetko prijíma. Je krehké a závislé od otca a mamy. Kto sa poníži ako dieťa, stáva sa chudobným na seba, ale bohatým na Boha.

Deti, ktoré nemajú problém chápať Boha, nás majú veľa čo učiť – vravia nám, že Boh koná veľké veci s tými, čo mu nekladú odpor, s ľuďmi jednoduchými a úprimnými, zbavenými falošnosti. Ukazuje nám to evanjelium, kde sa dejú veľké obdivuhodné činy s malými vecami – s piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14,15-20), s horčičným zrnkom (porov. Mk 4,30-32), so zrnom padnutým do zeme  (porov. Jn 12,24), s darovaným pohárom vody (porov. Mt 10,42), s dvoma mincami chudobnej vdovy (porov. Lk 21,1-4), s pokorou Márie, Pánovej služobnice (porov. Lk 1,46-55).

...Duchovná neútecha je niečo, čo sa prihodí nám všetkým: môže byť silnejšia či slabšia... Ale ten temný stav duše bez nádeje, nedôverčivý, bez vôle žiť, bez toho, že by sme videli na koniec tunela, s toľkým nepokojom v srdci a aj v myšlienkach... V duchovnej neúteche sa cítime ako so zgniavenou dušou, ktorá nedokáže, ba ani nechce žiť: ,Radšej smrť!‘ Tak znie Jóbovo bedákanie. Radšej smrť ako taký život. Musíme pochopiť, kedy je náš duch v tomto stave veľkého smútku a keď lapáme po dychu: toto sa deje nám všetkým: s väčšou či menšou intenzitou... nám všetkým. Treba chápať, čo sa deje v našom srdci...“

V tejto súvislosti je tu jedna „otázka, ktorú si môžeme položiť: ,Čo treba robiť, ak prežívame tieto temné okamihy kvôli rodinnej tragédii, chorobe, niečomu, čo ma zráža k zemi“. Niekto pomyslí na to, že by si vzal „tabletku na spanie“ a vzdialil sa „od skutočností“ alebo by si dal „dva, tri, štyri poháriky“. To však nepomôže, upozornil Petrov nástupca. Naopak dnešné liturgické čítanie „nám ukazuje, ako sa zachovať voči tejto  duchovnej neúteche, keď sme vlažní, cítime sa mizerne, bez nádeje“.