Každého úprimne veriaceho človeka, zamýšľajúceho sa nad udalosťami z evanjelia, môžu vnútorne osloviť tie najrozmanitejšie myšlienky. Myšlienka zároveň môže vzbudzovať túžbu a nadšenie pre odhodlanie zjaviť svetu pravú krásu života v spojení s Ježišom a Máriou. V tejto túžbe by človek možno rád zažil skúsenosť, vrátiac sa o 2000 rokov späť, byť prítomný ako jednoduchý pastier pri narodení Božieho dieťaťa; uctiť si ho za prítomnosti čistej Márie a Jozefa, alebo počúvať jeho slovo radostnej zvesti o Božom kráľovstve. No túto túžbu nemôžme zaradiť do dávnej minulosti, je možné ju naplniť i dnes. Otec, vo svojej všemohúcnosti a nadovšetko v láske k svojmu milovanému ľudu, dáva možnosť, aby každý, kto vierou priľnul k Božiemu Baránkovi, mohol prežiť skúsenosť Nazareta, Betlehema, Kány Galilejskej alebo Jeruzalema. Ten istý Ježiš, kedysi narodený v Betleheme, sa rodí na našich oltároch. Podobne ako jednoduchí pastieri, pohnutí Božou milosťou, sa prichádzajú pokloniť vtelenému slovu, aj nám sa ponúka možnosť adorácie Ježišovho živého tela v Eucharistii. (por. Lk 22, 19). Aj my máme umožnené byť šťastnými ľuďmi v zástupe počúvajúcich ohlasovanie radostnej zvesti, keď s úctou počúvame, alebo čítame Božie slovo. Aj my môžeme byť spolu s Máriou pri Ježišovi v čase jeho obety na kríži, keď sa pozorne srdcom zapájame do slávenia svätej omše. Dokonca sa môžeme stať i svedkami zmŕtvychvstania, keď žijeme úprimne z viery, v radostnej nádeji na večný život. Naozaj, Ježiš je tu. Tak ako bol kedysi živý, podobne aj dnes je aktívne prítomný v našich starostiach i radostiach. Ježiš milujúci, darujúci sa nám.

Od zrodenia svätej cirkvi sú oči jej detí zamerané na Eucharistiu. Ona je životodarnou silou pre spoločenstvo ľudí obdarených vierou, uprostred ktorého je prítomný živý Boh. Evanjeliová udalosť o stratení dvanásťročného Ježiša nás vedie do Jeruzalemského chrámu. Malý Spasiteľ, ktorého hľadajú Mária s Jozefom v dave mnohých pútnikov, je nájdený na najposvätnejšom mieste vtedajších čias. Tam sa pýta svojej matky, ktorá mu pripomína bolesť, s akou ho hľadali: "Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2, 49). Ježiš je Boží Syn a učí nás spoznávať Otcovu lásku. Aj touto vetou, adresovanou čistej Panne a jeho pestúnovi Jozefovi, nám chce odkryť ďalší lúč milosti, vyžarujúci z jeho najsvätejšieho srdca. Podobne, ako ho jeho milovaná matka po bolestnom hľadaní našla v chráme, aj my máme orientovať svoj duchovný život na naše chrámy, ktoré sú na zemi najvzácnejším miestom Božej chvály a vďakyvzdávania. Výnimočná svätosť týchto priestorov vôbec nespočíva v honosných krásach kultúrnych pamiatok, ale predovšetkým v Eucharistickej prítomnosti Božieho Syna, prítomného medzi nami. V evanjeliu sa nachádza zmienka o tom, ako Ježišovi učeníci obdivovali krásu Jeruzalemského chrámu, ktorý Židia stavali štyridsaťšesť rokov. Ale jeho duchovná vznešenosť je vždy menšia od najjednoduchšej malej kaplnky, v ktorej Bohostánok uchováva ten najcennejší poklad viery - Eucharistiu. Áno, Ježiš medzi nami, zaodiaty chudobným rúchom bielej hostie. To je sám Boh, to je živá láska ponúkaná človeku, ako skutočný prameň života... Rozjímajúc nad udalosťou nájdenia dvanásťročného Spasiteľa, nás milujúca matka Mária učí vytrvalému hľadaniu. Mnohé skúsenosti z bežného ľudského života nám predstavujú našu krehkosť, v ktorej strácame spojenie s Ježišom a snažíme sa viac dôverovať sebe. Až neskôr si uvedomujeme svoju neschopnosť či slabosť a obrátime sa na Toho, ktorému je všetko možné. Mária nás vedie k neustálemu hľadaniu Ježišovej tváre, aby sme žili neprestajne pod jeho milosrdným a odpúšťajúcim pohľadom. Mária chce, aby sa oči jej milovaného Syna stretali v osobnom pohľade s našimi a vo chvíli svätého prijímania vzájomne splynuli. Áno, po tom túži Mária, lebo ona najpravdivejšie pozná svojho Syna. Ona vie o nekonečnej láske zjavenej v Jeruzalemskom večeradle, keď ponúkol prvýkrát seba samého v kúsku premeneného chleba, slovami: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás." (Lk 22, 19). Mária vie o láske, ktorou jej Syn túži prichádzať k biednemu ľudskému stvoreniu, aby ho svojou milosťou premieňal, očisťoval a posväcoval. Chvíľa svätého prijímania musí byť pre úprimne veriaceho človeka skutočnou slávnosťou srdca. Mária, ako dobrá matka, by nám s láskou pripomenula: "Deti, chráňte sa neuváženého, tradičného prijímania Eucharistie. Každé stretnutie s mojím milovaným Synom musí byť pre vás šťastným zážitkom. Po bolestnom trojdňovom hľadaní aj ja som bola šťastná, keď som opäť mohla objať môjho milovaného Syna"... Áno, počas svojho pozemského putovania k Otcovi, prežívame mnohé vzácne chvíle. No spomedzi všetkých sa bude vždy vynímať chvíľa, počas ktorej živý Boh s plnosťou svojej lásky prichádza k človeku a robí si v jeho duši nový Betlehem. Je to chvíľa, v porovnaní s dĺžkou ľudského života tak veľmi yanedbateľná! Ale pritom celkom iste patrí medzi tie najcennejšie a najvznešenejšie.

Posolstvo Panny Márie z Fatimy z roku 1917 sa stalo podnetom, aby sa vo svätej Cirkvi zaviedla úcta k nepoškvrnenému srdcu našej milujúcej matky. No zjavenie svätej rodiny blahoslaveným deťom, Hyacinte, Františkovi a sestre Lucii v októbri 1917, nám prezrádza dôležitosť vtelenia Božieho dieťaťa a jeho milostivú prítomnosť medzi nami. Omilostené deti sú pri videní zaujaté malým Spasiteľom, ktorý s výrazom láskavej tváre požehnáva celý svet. Zaiste i touto udalosťou Božia prozreteľnosť skrze Máriu chcela poukázať ľudstvu na darcu večného šťastia, tak blízko prítomného v živote celej ľudskej rodiny. Mária, ako matka Eucharistie a zároveň naša milovaná matka, pozývajúc všetkých do príbytku jej nepoškvrneného srdca, usmerňuje pohľad viery svojich detí na bielu jednoduchú hostiu a s láskou pripomína: "To je skutočne môj Ježiš a náš Boh. Prichádzajte k nemu s dôverou a milujte ho zo všetkých svojich síl, lebo iba v ňom môže nájsť ľudstvo plnosť života"... Naozaj v ňom máme všetko potrebné pre našu spásu, podľa vôle prozreteľného Otca. "Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na
zemi aj čo je na nebi." (Kol 1, 19).