1. Mária rozjímajúca nad Božím slovom

Keď v duchu hľadíme na biblickú udalosť stvorenia sveta i človeka, môže nás hlboko osloviť dokonalosť a múdrosť Stvoriteľa. Všetko, čo vzišlo zo Stvoriteľových rúk, bolo dobré a vznešené. Do popredia vystupuje výnimočným spôsobom človek, ktorému dáva účasť na svojom Božskom živote lásky. (por. Gn 1, 31). Najcennejší Boží tvor, pre ktorého neskôr posiela svetu svojho milovaného Syna, je obdarovaný darom rozumu a slobodnej vôle, vďaka ktorým je schopný prežívať skutočnú lásku. Láska neexistuje sama pre seba, pretože to by už nebola láska. Túži sa rozdávať, všímať si svoje okolie, bratov a sestry, má radosť, keď obohacuje iných a zabúda na seba samu. Áno, to je skutočná láska, tá pravá, ktorá orientuje milujúceho na iných a privádza ich ku skúsenosti, že sú milovaní. Človek, povolaný k láske, musí denne vo svojom živote vyhľadávať možnosti, pre uskutočňovanie povolania, ktoré mu Otec s dôverou zveril. Božia prozreteľnosť vyriešila tento problém tým, že svoje najmilovanejšie stvorenie povolala k životu v spoločenstve vo veľkej ľudskej rodine. Táto rodina, patriaca bezvýhradne jednému Otcovi lásky, je tou najkrajšou záhradou, ktorú vysadil sám Stvoriteľ. Nachádzajú sa v nej kvety tých najrozličnejších druhov. Ich najväčšia hodnota spočíva v tom, že každá jedna sa sama môže rozhodnúť, aby rozkvitla a svojou krásou prinášala radosť ostatným. Kvitnutie rastlín je proces, ktorý počas kolobehu ročných období trvá celý ich život. Stvoriteľ ich nestvoril kvitnúce, ale chcel aby oni sami kvitli. Zosiela na nich zúrodňujúci dážď, chráni si ich, ale zakvitnúť musia sami. Tak je to aj s človekom žijúcim v spoločenstve a povolaným k rozkvetu svojho života lásky. Milosrdný Otec mu neustále ponúka zúrodňujúci dážď mnohých milostí, aby mohol uskutočňovať svoje vznešené povolanie a povzbudzuje ho svojim Svätým Duchom. Dieťa živého a prítomného Boha, chránené Máriiným materinským plášťom, nemôže nikdy povedať, že by mu chýbala možnosť obdarovať blížneho láskou. Veď je jedinečnou cennou kvetinou, zasadenou v záhrade veľkej ľudskej rodiny, ktorú obklopuje množstvo kvitnúcich, ale aj vädnúcich a vysychajúcich kvetín. Áno, máme okolo seba ľudí, ktorí sú tu pre nás. Mnohí žijú, no vpravde musíme uznať, že niektorí odumierajú a zomierajú, pretože nie sú povšimnutí, potrebujú lásku... No Otec nám dôveruje a pripomína nám opäť naše poslanie: "Neboj sa a ver. Ty môžeš byť pre úbohé duše nositeľom života, ktorý som ti zveril. Ujmi sa ich a oni ožijú, opäť zakvitnú"...

Na ceste života, smerujúceho k jednému spoločnému Otcovi, sa stretáme s mnohými skúsenosťami. Zaiste sme prežili skúsenosti v medziľudských vzťahoch, v ktorých nás oslovila dôvera. Ona vždy prináša ľudskému srdcu radosť. K podobnej radosti, no oveľa vznešenejšej nás pozýva aj náš prozreteľný Otec. On dôveruje krehkému človeku, odkázanému na jeho milosrdenstvo a dáva mu poslanie. Neuspokojuje sa s tým, že mu ho výnimočným spôsobom zveril pri sviatosti krstu, ale neprestajne mu ho pripomína svojím slovom. Dennodenne sa mu prihovára pri slávení Eucharistie,
zvlášť rečou svätého evanjelia a úpenlivo prosí, aby jeho slovo bolo prijaté do ľudského života. Ono sa má stávať duchovným pokrmom a zároveň hybnou silou zjavovania Božieho kráľovstva vo svete. Áno, práve evanjelium, táto kniha života, ktorá je veľakrát málo uskutočňovaná v osobnom živote Božích detí. Náš zrak musíme nutne uprieť na Máriu, ktorá rozjíma nad Božím slovom a zároveň ho denne zjavuje blížnym v každodennom živote. Pripomeňme si udalosť zvestovania, pri ktorej sa čistá Panna zamýšľa nad pozdravom Archanjela Gabriela. Slová "Zdravas, milosti plná, Pán s tebou" (Lk 1, 28) ju privádzajú do údivu. Mária "rozmýšľa nad tým, čo znamená takýto pozdrav" (Lk 1, 29). Cíti sa byť príliš maličká, nehodná, aby bola tak vznešene oslávená. A predsa je to Mária, pred svetom ukrytá, lebo Boh má v pokorných svoje zaľúbenie. Jej zveruje jednu z najväčších úloh dejín z ľudstva, aby svetu darovala Spasiteľa. Mária rozmýšľa, uvažuje a pre konkrétnejšie pochopenie Božej vôle sa pýta: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" (Lk 1,34). Vzapätí dostáva odpoveď, aby mohla spolupracovať na uskutočňovaní diela spásy pre záchranu ľudského pokolenia... Aj my musíme nasledovať Máriu, zamilovať si Božie slovo, rozjímať nad ním a zjavovať ho v každodennom živote. Aj pre nás sa táto najcennejšia kniha života má stať hlasom Otca, ktorý sa nám prihovára, zveruje nám konkrétne úlohy a vedie nás po najistejšej ceste smerujúcej k nebu. Zamýšľajúc sa nad hodnotou ľudského slova, ktoré je veľakrát podceňované, skúsenosť nám pripomína jeho vážnosť a silu. Každá komunikácia môže byť cestou prežívania lásky v medziľudských vzťahoch, prostriedkom stmeľovania
rodín a spoločenstiev veľkej ľudskej rodiny. Zároveň, v negatívnom zmysle nehodnotné, nepravdivé slová rozdeľujú ľudí, prinášajú do života nepokoj, zlo... Oproti hodnote ľudského slova stojí slovo Božie. Jeho hodnota je nepochopiteľne vysoká, z dôvodu jeho Božkosti. Je to slovo vždy pozitívne, tvorivo pôsobiace v ľudskej duši a dokonale usmerňujúce ľudský život. Je to slovo živé, prinášajúce nadšenie žiť v blízkosti Otca. Je to slovo, ktoré má moc premieňať a posväcovať človeka, ako nám to svojím príkladom zjavuje Mária.

Skúsme sa preniesť do atmosféry Božieho narodenia. Mária s Jozefom sa nachádza v zaujímavej situácii, keď k narodenému Spasiteľovi prichádzajú Betlehemskí pastieri. Títo s nadšením rozprávali, čo im Pán povedal o tomto dieťati. Mária pokorne počúvala, "zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich." (Lk 2, 19). S úctou prijíma Božie slovo ako dar a rozjíma nad ním, aby dôkladne rozumela Otcovej vôli a mohla ju v dennom živote uskutočňovať.

Pohľad na vzťah čistej Panny voči slovu života je nadovšetko vznešený. Musí nás viesť k vďačnej modlitbe chvály milujúcemu Otcovi, ktorý nenecháva svoje deti anonymne kráčať životom, ale ich oslovuje svojím živým slovom. Tak, ako sa kedysi prihováral Márii, prihovára sa aj nám, zvlášť rečou Svätého evanjelia. Podobne ako jej kedysi vyjasňoval mnohé vnútorné otázky, tak chce byť i pre nás prameňom pravého poznania a dávať nám odpoveď na nedoriešené životné problémy. Mária, rozjímajúca nad Božím slovom, by nám zaiste ako milujúca matka pripomenula: "Deti moje, hlboko si vážte Božie slovo, ako veľký Boží dar. S úctou ho počúvajte, čítajte a rozjímajte o ňom. Dajte ho vo svojich domovoch na viditeľné miesto. Lebo je to slovo prinášajúce vašim dušiam nový život a pokoj." S vďačným srdcom za slovo Božie musíme pripomenúť ešte jedno. Rozjímanie nad ním má byť prípravou k jeho uskutočňovaniu. Slovo je tým životodarným slnkom pre kvety, aby mohli viditeľne zakvitnúť. Áno, je potrebné prijať toto slnko radostnej zvesti rozumom i srdcom a zaoberať sa ním, aby jeho pôsobenie v ľudskej duši bolo hybnou silou k aktivite, ktorá nás pobáda zjaviť Božie kráľovstvo dnešnému svetu. Už nám zostáva len to najdôležitejšie: zamilovať si Božie slovo, prijať Otcovu milosť a túžiť priviesť k rozkvetu svoj duchovný život v rozmanitej záhrade veľkej ľudskej rodiny.


Informácie o Administrator

Obrázok používateľa Administrator

Krátke info o sebe (nepovinné)

Informácie o portáli Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu