Nádej znamená čakať. My kresťania sme ľudia, ktorí očakávame od Pána niečo krásne a výnimočné. A musíme čakať s veľkou dôverou. Žalmista hovorí: „Pane, ty si moje útočište. Ty si moje svetlo, nebojím sa. Pane, som pri Tebe. Ty si moja útecha, Pane. Keď si pri mne, nebudem sa báť naveky.“ - To je nádej!

Nádej, to je úsmev na tvári kresťana. Čo by sme robili, keby sme ju nemali? Chudobní a nešťastní sú tí, ktorí stratili nádej, prestali dúfať, vzdali sa a zúfajú. Nezúfať! Nikdy! Vždy dôverovať Pánovi!

Všimnime si Judáša: Urobil hlúposť, chudák.
Hlúposť: zradil Pána. Ale ak to nebola jeho vlastná hlúposť; jeho vlastnou hlúposťou bolo to, že sa vzdal nádeje a povedal si: Môj hriech je príliš veľký.
Nijaký hriech nie je priveľký, nijaký nie je väčší ako nekonečné Božie milosrdenstvo! V ten istý deň, keď sa Judáš obesil, zločinec na kríži, ktorý bol zlý celý svoj život, behom dvoch minút získal raj. Behom dvoch minút! Predtým sa túlal po cestách sveta, ako zbojník, potom – na kríži- stal sa zbojníkom raja: „Pane, spomeň si na mňa. keď prídeš do svojho kráľovstva!“ - „Ešte dnes budeš so mnou v raji!“
Vždy dúfajme, v akejkoľvek situácii a akékoľvek by boli naše hriechy. Sv. František Saleský napísal niečo, čo sa nám zdá prehnané a paradoxné: „Niekedy je to takmer šťastie, že človek zhrešil. Takmer šťastie, lebo človek potom zíde zo svojho piedestálu; uzná, aký je biedny. Potom si viac netrúfa pohŕdať inými, že sú hriešni.“

Albino Luciani - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi