Už dlhšiu dobu som uvažoval o tom, že by som zverejnil na internete istú zaujímavú knihu jedného môjho príbuzného. Bola dopísaná v roku 1992, čiže pred viac ako desiatimi rokmi, takže odpovede na niektoré otázky, ktorými sa zaoberá by bolo potrebné doplniť novšími poznatkami a jednotlivé problémy by bolo možno žiaduce prepracovať, ale v celku je to aj napriek niektorým nedostatkom hodnotná a obohacujúca kniha. V stručnosti sa dá povedať, že jej náplňou je obhajoba viery so zameraním na katolícku vieru, je to teda istý druh apologetiky. Je v nej viacero vecí, s ktorými sám nie celkom súhlasím, a o ktorých by sa dalo dlhšie polemizovať, ale je to ukážka jedného z pohľadov na závažné otázky viery. Meno autora je Karel Barták a na svojom blogu ju budem prinášať po jednotlivých bodoch, ktorých je spolu tristo. Kniha je prekladom z českého originálu. Verím, že sa Vám bude pozdávať a že bude pre mnohých prínosom.

PREDHOVOR AUTORA

...uctievajte sväto Krista,
Pána, vo svojich srdciach,
stále pripravení obhájiť sa pred každým,
kto vás vyzýva zdôvodniť nádej,
ktorá je vo vás.
1 Pt 3,15

Keby som zastavil nejakých ľudí prechádzajúcich sa po hlavnej ulici nejakého mesta, aby som sa ich opýtal na zmysel ich existencie, mnohí by ma považovali za dotieravca alebo čudáka a mávnutím rukou by ma obišli. Keď sa ich ale spýtam, ktorým smerom je stanica či pošta, hneď mi ochotne ukážu. Koľká irónia! Sú ochotní poskytnúť všednú informáciu, ale na ono prečo, týkajúce sa ich existencie, stoja s otvorenými ústami, a čo je ešte horšie, zostávajú ľahostajní. Skrývať sa pred otázkami a problémami však znamená byť zbabelý. Potlačená otázka sa skôr či neskôr vypomstí. A tak by sa dalo na hroby mnohých ľudí napísať: „Tu odpočíva niekto, kto nikdy nevedel na čo žil.“ (Bopp) Alebo: „Väčšina ľudí neotvorí oči, nanajvýš raz, a to vo chvíli smrti, a vtedy sa iní ponáhľajú, aby im ich zavreli.“ (H. Bordeaux)
Je poľutovaniahodné aká je rozšírená nevedomosť vo veciach viery a ako málo sa ľudia snažia nájsť vedomosti o nej. Dávajú sa, prijímajú a vyhľadávajú informácie o novinkách vo všetkých oboroch, len ospravedlnenie viery poriadnymi argumentami hľadá málokto. Veľmi pravdivá je výčitka francúzskeho voľnomyšlienkára a veľkého kritika Boha a cirkvi Holbacha: „ Väčšina ľudí sa drží náboženstva len zo zvyku. Nikdy vážne neskúmali príčiny, ktoré ich k nemu viažu...veria, pretože im od detstva tvrdili, že sa má veriť...takmer nikdy sa nerozhodli ujasniť si stav svojej viery.“ Divíme sa teda, že takáto viera zostáva v mnohých srdciach zaduseným semiačkom, pokiaľ ho vôbec – a to je ešte väčšie nešťastie – neodveje hneď prvé nepriateľovo dýchnutie? Preto takíto ľudia aj pri mierne bezbožnom či inovereckom tlaku (napríklad zo strany siekt) kapitulovali a kapitulujú. Dezertovali, zradili. Museli zlyhať, keď ich náboženská viera bola celkom bez rozumových základov. Kto by si myslel, že môže s katechizmom pre deti vystačiť na celý život, chce aj ako dospelý podnikať horské túry v detských topánkach. Áno viera, ktorá sa nepýta zostane detinská, vyprchá. Vo viere je potrebné sa vzdelávať!
Neraz sa môžeme stretnúť s človekom, inak možno dobrým, ktorý má svoje názory o Bohu, cirkvi, kňazoch, bez toho že by si dal námahu a overil si správnosť svojich tvrdení. On to jednoducho vie na základe jedného počutia a to mu stačí. Boh je taký ako to jemu vyhovuje. Nikto z nás by si nemal byť istý, že v náboženskej oblasti už všetko vie a všetkému rozumie. Tu je zvedavosť vskutku na mieste. Nevšímavosť, ľahostajnosť ku zlu či k nepravde je už sama zlom.
Je pozoruhodné ako suverénne sa dokážu ľudia vyjadrovať o náboženstve. Každý si tu nárokuje byť špecialistom a povedať posledné slovo, aj keď sa týmito vecami nikdy vážne nezaoberal. Náboženstvo sa totiž týka každého. Každý sa tu cíti byť dotknutý a povolaný hovoriť. Tak je tomu aj v masmédiách. Komické je, že potom ten svoj článok alebo rozprávanie o náboženstve klasifikujú mnohí ako vedu. A tak je zaujímavé, že v rozsiahlej vedeckej tvorbe o náboženstve nefiguroval v minulosti napríklad ani jeden sovietsky autor, ktorého by svetová odborná štúdia citovala ako odborníka. Proste pre nedostatky vo vedeckých metódach a vecnej informovanosti.
Náboženstvo – písal už v prvokresťanskej dobe Tertulián – žiada od nás jedno: aby sme ho neodsúdili skôr, než by sme ho preštudovali. „Čo si zdedil po otcoch, dosiahni, aby si to aj vlastnil“ hovorí Goethe. Nie je totiž hodné dôstojnosti dospelého človeka, keď verí len preto, že tak bol vychovaný. Naša doba, v ktorej sa mnohí stali vo viere neistými alebo ju už ani správne nepoznajú vyžaduje zosilnené úsilie vo výučbe viery. Ide predsa o jasno v najdôležitejších životných pravdách a človek je pre pravdu stvorený. Veď od toho či je človek veriaci závisí jeho večný život.
Dve zásady by mali platiť pre všetkých kresťanov: zbožnosť a vedomosti o viere. V živote vidíme okolo seba kresťanov, u ktorých niektorá z týchto dvoch vlastností absentuje. Akademicky vzdelaný kresťan bez zbožnosti je prameňom pýchy, ktorú možno cítiť na diaľku, a pýcha samotná ako vieme sa protiví nielen Bohu, ale aj ľuďom. Ale žiaľ vidíme okolo seba aj zbožných kresťanov, ktorí nielen že sú so svojimi vedomosťami na hanbu, ale nemajú ani snahu s tým niečo urobiť, ba koľkokrát sa púšťajú aj do poučovania. Potom si však na ich adresu musíme neraz vypočuť frázy typu: Je to taký zbožný trubiroh.
Skôr či neskôr je potrebné vieru brániť proti tím, ktorí Boha a cirkev popierajú. A taká chvíľa by nás nemala nájsť nepripravených. Čím hlbšie znalosti, tým ľahšia obrana. Vo väčšine prípadov by uvedomelý veriaci mal byť pripravený odpovedať na najrôznejšie námietky krátko, výstižne a pádne, bez akýchkoľvek pocitov menejcennosti. Inak by mohlo ísť o horlivosť nepravú a škodlivú. Nemáme čo skrývať, zatajovať, môžeme sa nechať vidieť a počuť, pokiaľ niečo vieme. Navyše človek miluje a cení si len to, čo uzná naozaj za veľké a vznešené. Len vtedy sa vzbudí radosť z viery, z toho, že sme vlastníkmi veľkej pravdy.
Štyridsať rokov trvajúca ateizácia československej spoločnosti vykonala svoje, aj keď zďaleka nedosiahla a ani nemohla dosiahnuť cieľ, ktorý si vytýčila. Je nahlodané svetonázorové presvedčenie značnej časti národa, zvlášť mládeže, pokiaľ táto vôbec nejaké mala. Skôr ide u nej o svetonázorové vákuum. Mládež je otvorená a má pochopenie pre všetko, aj pre náboženské hodnoty. Je prirodzené, že to vákuum je potrebné niečím vyplniť. A tu je určité nebezpečenstvo aj príležitosť: nebezpečenstvo v tom, aby tieto prejavy mladých ľudí, ktorým chýbajú aj základy kresťanských vedomostí nezostali len čímsi povrchným a aby sa nezamerali k negatívnym javom dneška. V rámci celospoločenského rozvoja by mal súbežne prebiehať aj rozvoj náboženského uvedomenia, predovšetkým veriacich. S týmto cieľom bola napísaná aj táto kniha. Pre jej šírenie bolo treba v minulosti aj trpieť.
Dúfam, že týmto dielkom poslúžim všetkým, ktorí cítia ešte povinnosť vydať pred sebou či druhými počet z toho, že moderný a vzdelaný človek verí „stále ešte“ v Boha, v Ježiša Krista a jeho Cirkev. Koľko marxistov sa s radosťou obrátilo k Bohu a viere v Ježiša Krista, keď sa stretli so vzdelaným kresťanom!
Dôvodov pre svoju vieru mám teda dosť, avšak pre ľudí dobrej vôle. Preto hneď pri Kristovom narodení zvestovali anjeli, že jeho narodenie znamená pokoj, ale len ľuďom dobrej vôle. Tú prajem všetkým čitateľom.

NEW
Kompletná Apologetika K. Bartáka: Obrana katolíka proti námietkam, 1992 v PDF formáte na stiahnutie tu.