Príbehy o ľuďoch s dobrým srdcom si ľudia azda vždy radi rozprávali. Srdce sa v týchto príbehoch stalo symbolom lásky, ale aj odvahy, zápalu, citu. Jeden z takýchto príbehov zachytil aj Maxim Gorkij vo svojich poviedkach.
Starenka Izergil rozprávala o dávnych časoch, o živote v stepi. Pokojný život jedného kmeňa prerušili násilníci. Stepní ľudia sa museli stiahnuť zo svojho územia a utiahli sa ďaleko do lesov – k močiaru.
Lenže výpary močiara zapríčiňovali, že ľudia chradli a umierali. Zostávala už len jediná možnosť – predrať sa tmavým nekonečným, nebezpečným a neprehľadným lesom. Ľudí sa zmocňovala úzkosť. Nepodľahnúť sebaľútosti a vykročiť im pomohol mladík Danko. Zvolili si ho za vodcu a kráčali za ním lesom. Vďaka jeho odvahe a vyrovnanosti zabúdali na námahu i na strach. Keď však les v búrke ešte väčšmi tmavol, stepní ľudia stratili nervy a začali Danka súdiť. Videl, že ich nepresvedčí a jeho srdce zahorelo – nie hnevom, ale láskou a bolesťou. Vtedy si roztrhol hruď, vytrhol svoje horiace srdce a v jeho svetle viedol ľudí až na kraj lesa. Ľudia si od samej radosti, že sú vonku, ani nevšimli, že mladík tam dokonal svoj život.
Tak sa končí príbeh, ale ľudia si ho, rovnako ako podobné príbehy, rozprávajú ďalej, pretože nesie v sebe posolstvo blízke človeku. Posolstvo o tom, že človek má srdce a že ľudstvo potrebuje tých, ktorých srdce vie zahorieť odvahou i láskou. No väčšmi a silnejšie ako príbehy sa nesú dejinami slová, že aj Boh má srdce.
Boh nie je len inteligencia, nie je len tvorivá sila, či energia, Boh je jednota tohto všetkého, jednota, ktorú tvorí spájajúci princíp – srdce, láska.
V celom posolstve o takomto Bohu sa do popredia dostáva výzva, aby človek pripodobňoval svoje srdce Božiemu srdcu, aby nechal v sebe vytvoriť nové srdce. Myslím si, že je to volanie, ktoré zaznieva nielen z Biblie, ale že je to túžba, ktorá drieme hlboko v nás ľuďoch – dôjsť k jednote osobnosti, k jednote spájajúcej cit i vôľu, intelekt i lásku, spravodlivosť i milosrdenstvo, odvahu i múdrosť. Naše poviedky, legendy, rozprávania svedčia o tejto vnútornej túžbe. Potrebujeme takéto srdce, potrebujeme takýchto ľudí. Človek jednoducho nemôže a nemá zabudnúť, že má srdce, lebo by sa svet mohol stať ľahko tvrdým a beznádejným, nemal by zabudnúť, že tu bol niekto, kto chcel naše nové srdce podporiť tým, že nechal prebodnúť svoje, lebo by sa nám mohlo stať, že prestaneme vidieť v ľuďoch ľudí. Nemal by zabudnúť, že sám princíp života, ktorým je Boh, nemožno lepšie vystihnúť ako slovami: ten, ktorý má Srdce, lebo to je pre nás najlepší návod na život.
Všetkým nám želám, aby sme mali blízko seba človeka s takýmto srdcom vždy vtedy, keď sa náš život bude podobať na neprehľadný, tienistý a nekonečný les, ale aby sme takýchto ľudí mali aj vtedy, keď budeme na okraji tohto lesa a uzrieme pokojnú hľadanú zem. A aby sme sami mali odvahu byť takýmito ľuďmi.
Peter Cibira
z časopisu: Blumentál, 6/1999, krátené
