/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Ak sú všetky veci „samé od seba“ práve také aké sú, potom prestáva každé poznanie. Nemohol by som napríklad už tvrdiť, že „vidím“ vec, pretože optické vnemy, ktoré mám o tejto veci mohli tiež vzniknúť „samé od seba“. Nemohol by som teda ani vedieť, že tá vec skutočne existuje, o ktorej sa domnievam, že ju vidím.

Rovnako tak je to s našim sluchom, hmatom a inými zmyslami. A tak aj keď počujem človeka, vidím ho pred sebou, uchopím ho a cítim, že je tu, napriek tomu by všetky tieto vnemy mohli vzniknúť „samé od seba“, takže v skutočnosti už vôbec neviem, či ten človek skutočne existuje, ten o ktorom si myslím, že ho poznám.
Kto popiera súvislosť medzi príčinou a účinkom, popiera potom tiež, že môžeme vonkajší svet poznať a vôbec dôsledne o ňom uvažovať.
Keby všetky veci mali „samé od seba“ svoje hranice práve tak a nie inak, potom by neexistovala žiadna veda, technika, kultúra, bádanie, žiadne chápanie súvislostí medzi vecami ani získavanie skúseností. Keby všetky veci mohli „samé od seba“ náhle vzniknúť a zmiznúť potom by svet bol blázincom.
Ak vznikajú všetky udalosti „samé od seba“ končí aj každé plánovanie a plánovité jednanie. Keby som chcel dosiahnuť nejaký cieľ, napr. otvoriť dvere, musím použiť nejaký prostriedok, v tomto prípade napr. musím stisnúť kľučku. Ak sa ale deje všetko „samé od seba“ otvoria sa dvere buď „samé od seba“ alebo vôbec nie, nech robím čokoľvek. Ak nie je žiadna zákonitá súvislosť medzi príčinou a účinkom, nemohli by sme sa usilovať už ani o jediný cieľ, keďže by sme už nemohli použiť žiadny prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa. Prostriedok je totiž „príčinou“ , ktorá má „spôsobiť“ dosiahnutie cieľa.