Kto druhého odsudzuje, môže sa mýliť.
Kto mu odpúšťa, nikdy sa nemýli.
Heinrich Waggerl
„Ak človek prispel k tomu, aby bolo vo svete viac lásky a dobra, trochu viac svetla a pravdy, jeho život mal zmysel.“
Tieto slová nám zanechal páter Alfred Delp, mučeník pravdy v mocnosti lži.
Alfred Delp nehovorí prázdne slová, ani keď rozlišuje medzi láskou a dobrom. Láska a dobro naozaj nie sú jedno a to isté. Vidíme to aj v tom, že síce existuje „nešťastná láska“, ale „nešťastné dobro“ nie.
Láska hľadá odpoveď, odpoveď rovnakého druhu. Kto verne miluje, chce byť verne milovaný. Kto chladno miluje, uspokojí sa s chladnou opätovanou láskou. Kto vášnivo miluje, očakáva vášnivú lásku. Keď sa takáto nenájde, hovoríme o „nešťastnej láske“.
S dobrom to nie je tak, lebo dobro nič neočakáva. Preto ani nemôže byť sklamané. Iba očakávania môžu byť sklamané, iba nároky môžu byť odmietnuté.
Dobro je ako studňa s nápisom: „Pozrite, aký šťastný je môj život – vždy len dávam.“ S týmito slovami prúdi voda z potrubia do nádrže, ale studňa sa nikdy nepýta: Kam? Čo za to? Lebo je sýtená odinakiaľ. Preto vraví, že má „šťastný“ život.
Tam však, kde láska nehľadá svoje, mizne aj rozdiel. Preto existuje aj nezištná láska, ktorá sa vlastne zmenila na dobro – takáto láska nemôže byť nešťastná.
Túto lásku, ktorá dozrela v dobro, mal na mysli Theodor Haecker, keď povedal: „Byť dobrý – to je všetko!“
Max Rössler – Objav radosť
