Bol raz jeden ostrov, ktorý obývali všetky pocity: radosť, smútok a množstvo iných, vrátane lásky.
Jedného dňa dostali obyvatelia správu, že sa ostrov potopí.
Všetky pocity sa pripravili na rýchly odchod z ostrova, naskákali do lodí a čakali na odchod, iba láska chcela ešte chvíľu zostať na ostrove, ktorý tak milovala.
Keď už sa láska skoro topila, začala prosiť o pomoc.
Vtom prišlo bohatstvo a láska mu povedala: “Bohatstvo, vezmi ma so sebou!“
„Nemôžem, v lodi je množstvo zlata a striebra, a pre teba tam nie je miesto!“
Tak požiadala o pomoc márnivosť, ktorá išla tiež okolo:
„Prosím, pomôž mi!“
„Nemôžem ti pomôcť. Si celá mokrá a zničila by si moju novú loď...“
Na to láska oslovila smútok:
„Môžem ísť s tebou?“
„Ale láska! Som tak smutný, že radšej pôjdem sám.“
Potom okolo prešla radosť, bola tak veselá, že ani nepočula, ako láska volá o pomoc. Láska sa zo zúfalstva rozplakala. Vtom počula hlas:
„Poď, láska, vezmem ťa so sebou.“
Bol to starček a láska sa ho od radosti zabudla spýtať na meno. Keď pristáli na pevnine opýtala sa múdrosti:
„Kto bol ten starček, ktorý ma sem priviezol?
Múdrosť odpovedala:
„Bol to čas.“
„Čas? Ale prečo ma chcel previesť iba čas?
Múdrosť odpovedala:
„Lebo iba čas je schopný pomôcť a porozumieť veľkej láske.“
Je možné, že niekedy nechávam alebo som nechal zomrieť lásku, lebo...
José Carlos Bermejo: Príbehy pre uzdravenie duše (Karmelitánske nakladateľstvo)